(6.časť) Odídeš, práve keď ťa najviac potrebujem

2. října 2011 v 1:11 | rainorchid |  STRINGS
Z okna som mala krásny výhľad... slnko pomaly zachádzalo a ja som videla priam celé mesto... bolo to akoby som stála na vrchole sveta, ale predsa mi to nepomohlo. Toto bol len výhľad z mojej zlatej klietky, z ktorej už nebolo úniku.

Sny, ktoré mi toľko sľubovali a zaviedli až sem, tie ma práve teraz zabíjali. Žiaľ ma tak ubíjal, že už som nemala silu ani plakať, keby to ale pomohlo, plakať ani neprestanem...


Spomenula som si na jedinú osobu, ktorá o MŇA prejavila skutočný záujem, na Roba. Ani som ho riadne nepoznala, ale mala som pocit, že chýba kúsok zo mňa, keď tu nie je. Asi tento pocit má každý tvor čo je sám, len kým nevie čo naplní toto miesto v srdci, nemôže mu to ani chýbať...

Prešla som si po perách prstami a privrela som oči, vybavila som si ten moment čo ma pobozkal prvýkrát... bola v tom toľká vášeň... no na tom nebolo nič neobvyklé... Malo to svoje čaro, ale pripisovala som tomu len takú dôležitosť, ako keby som bola pobozkala nejakého sexy chalana na diskotéke po pár drinkoch...
Ale ten druhý bozk, letmý, jemný a rýchly... no predsa starostlivý... TEN ma hrial pri srdci...




Zrazu na moje dvere niekto zaklopal a vytrhol ma z myšlienok, no tvárila som sa akoby som nič nepočula a hľadela som ďalej von oknom...
No dotyčný bez vyzvania vstúpil s kyticou ruží. Nemusela som sa tam ani pozrieť, videla som ho v odraze okna... bol to Autor.

"Už každý ťa čaká, skúška na veľkú šou... tvoj NÁVRAT, bude to dokonalé!" z jeho hlasu sršalo nadšenie.
"A čo Moris?" spýtala som sa potichu, ešte predtým než stihol odísť.
"Tvoj priateľ je v poriadku, neboj sa, len rob čo máš..." a s tým odišiel.


Jak som sa na to zamračila dole na ulicu, keď som dole niekoho zazrela. Bola to akási žena... mala som z nej divný pocit... akoby potrebovala pomoc...
Neviem ani čo ma to vtedy pochytilo ale pobrala som sa dole, mieriac si to na ulicu. Už sa zmrákalo a bolo dosť chladno. Videla som ako tá žena zabočila do malej uličky a chcela som to nechať tak a otočiť sa späť k hotelu, keď som na zemi uvidela krv... ťahala sa po celej ceste, smerom kam šla žena. Okamžite som sa za ňou teda rozbehla...


Ocitla som sa v úzkej dlhej ulici, ženu som nevidela ale krv ma zemi ma zaviedla medzi dva paneláky do slepej uličky. Počula som ťažký dych spoza kontajnera. Opatrne som sa priblížila a tam bola.
"Čo sa vám stalo?" spýtala som sa, keď som si k nej čupla, ale to som nemala urobiť. Žena ma totiž schmatla za sveter a pritiahla si ma k sebe. V tom jej telo pokryli plamene! Začala kričať v bolestiach a ja som sa zúfalo snažila dostať z jej zovretia...

Keď sa mi to konečne podarilo, rýchlo som uskočila, lebo žena sa po mne znovu načiahla. Ten pohľad, ktorý sa mi vtedy naskytol bol strašný a predsa som si od nej nevedela odtrhnúť oči. Zaživa horela... kričala a jej telo postupne ničil oheň... v tom sa ale plamene zväčšili a ja som si odvrátila tvár... Keď som sa pozrela späť, žena zmizla...


Nezostala som v uličke dlho, musela som odtiaľ proste vypadnúť... lenže keď som vyšla na ulicu, videla som čudné veci... Duše ľudí naokolo z časti vystupovali z ich tiel, akoby do nich už nepatrili ale silou mocou v nich zostávali... Ich duše trpeli, videla som ako kričia keď vystupujú z tiel... myslela som si, že som sa pomiatla.


Moje nohy ma automaticky zaviedli k divadlu, kde som pomerne zmetene hľadela potom na skúšajúcich hercov... už som ale nevidela ich duše, všetko sa zdalo byť normálne, až príliš.

Po skúške som sa vybrala do svojej šatne, kde som zúfalo skĺzla na stoličku, podoprúc si hlavu, keď sa neďaleko mňa ozval hlas.

"Zdá sa, že som sa v tebe mýlil..." pozrela som do rohu miestnosti a spoza kopy šiat na vešiaku sa vynoril Rob. Bola by som sa mu aj potešila, keby nemal na tvári taký chladný výraz... "myslel som si, že si iná ako ostatní ale nie..."
"O čom to hovoríš?"
"Kde je Moris?" nezaujímalo ho, že som sa ho na niečo spýtala, akoby sa rozhodol so mnou viesť len nutnú konverzáciu, skoro sa na mňa ani nepozeral.
"Neviem, Autor ho niekde drží, ale nev-..." na to pristúpil ku mne a tresol rukou do stolíka pred zrkadlom. Zľakla som sa a jeho pohľad v očiach mi neodvolil sa ani nadýchnuť.
"Jasne, prečo by si mi to mala povedať, rada sa zahrávaš s ľuďmi... ani neviem, čo z toho čo si mi povedala bola pravda, si predsa skvelá herečka! Gratulujem ti, že si znovu JEHO hviezda, uži si to!" a s tým vyletel zo šatne.
"Rob!" skríkla som za ním, ale on si odkráčal...

Nevedela som čo sa stalo, čo ho popadlo, ale to ako sa ku mne správal ma úplne zničilo. V zlosti som tresla dlaňou do zrkadla a riadne som si poranila ruku... Rýchlo som si k tomu niečo priložila a snažila som sa s tým zastaviť krvácanie, ale viac ako rana na ruke ma bolelo srdce...


Chcela som sa vybrať späť do svojej hotelovej izby a vyspať sa. Už som bola v štádiu, že som sa s tým zmierila... nebola iná možnosť. Z tohto sveta nebolo cesty a aj keby Autor neväznil Morisa, už som nemala kam ísť...

Vyšla som na pódium a chcela som prejsť bez povšimnutia hľadiskom, ale tam sedel Autor.
"Ideš do hotela?" trochu ma prekvapil, ale nezľakla som sa a tak som len som nemo prikývla.
"Lea, chcem aby si bola znovu šťastná, dám ti čokoľvek po čom zatúžiš, len si o to povedz..." povedal vľúdne, asi som musela vyzerať fakt zle.
"Tak pusť Morisa, nemusíš sa báť, už neujdem... nemám kam," dodala som potichu, ale mne sa zdalo, že práve to chcel počuť a to bolo to, prečo s tým súhlasil.

Za mnou sa z pódia na to vydvihla veľká klietka, v ktorej bol Moris.
"Lea? Si v poriadku? Ty bastard! Ja ti ukáž-..."
"Prestaň Moris," povedala som mu potichu, ale on zastal akoby som naňho skríkla. "Si voľný, vráť sa k ostatným a daj pozor na Ági..." klietka sa vtedy zosunula späť do zeme akoby to bola len ilúzia.

Moris ku mne na to pristúpil a vzal si moju zranenú ruku do svojej, zatváril sa starostlivo a nevedela som v tej chvíli pochopiť, prečo ho Ági nemiluje. On by pre ňu dokázal i vraždiť a ona ho nie je schopná ani trochu ctiť.
"Neboj sa, Rob niečo vymyslí..." šepol mi do vlasov a mne sa v očiach objavili slzy.
"Nie, on už nie..." pokrútila som hlavou, "nestaraj sa o mňa Moris a hlavne ťa prosím nevymýšľaj útek ani nič podobné... nechcem sa tam vrátiť..."
"Ale Lea, to..."
"Choď ja budem v poriadku, predsa robím čo som vždy chcela..." a usmiala som sa naňho snažiac skryť všetkú tú bolesť a žiaľ čo som cítila. Už som mu nič nedovolila povedať, musel odísť... aspoň jeden z nás...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.