(3.časť) Nikde žiadne záznamy

28. října 2011 v 18:06 | rainorchid |  7 cursed souls
Liane sa roztriasla ruka a pocítila zvláštny nával tepla, znovu sa pozrela na fotografiu ale nič jej to nehovorilo...
Na fotke bolo sedem detí, ona sedela v lone svojej tety, traja chlapci čupeli pred lavičkou a tri dievčatá sedeli na nej... No jednej z nich nevidela tvár, keď prešla prstami po zničenej fotke zistila, že jej ju niekto zoškrabal nechtami...
"A kto je to dievča na kraji lavičky?" spýtala sa akoby len tak mimochodom a vrátila jej späť fotku pod prahom dverí.
"To nie je podstatné," odvetila jej odmerane Agáta, "hlavne mi povedz ako sa majú ostatní..."
"Myslíš na tie deti z fotky?"
"Samozrejme, že myslím na ne!" skríkla po nej a tresla do dverí až Liana odskočila.

Z dola v tom začula kľúče, musel to byť Klárin manžel... lebo jej teta odišla len pred chvíľou. No Liana sa rýchlo zozbierala zo zeme a priam utekala do izby.
"Vráť sa! Vráť sa!" kričala za ňou Agáta a ešte viac trieskala na dvere.
Liana vošla do Graceinej izby ale dvere len privrela, takže keď Klárin manžel vybehol hore aby Agátu utíšil, sledovala čo sa deje. No veľa nevidela, lebo aj keď Bob vošiel do izby rázne, neotvoril príliš dvere, len prekĺzol...
"...nie! Nie, upokoj sa! Klára sa hneď vráti, len šla pre malú, pre Natašu... Vieš kto je Nataša?"
Agáta s plačom utíchla a Liane sa z časti uľavilo, keď si ju s tým jej divadielkom Bob nespojil.


Sadla si nad učebnice, že sa odreaguje, ale nevedela sa sústrediť. V hlave sa jej vybavovala tá fotografia a všetky tie tváre. Ale samozrejme najviac ju zaujalo to dievčatko, ktorého tvár na fotke nebolo vidno.
Nejak jej to nedalo sa šla na net, že si vyhľadá tú škôlku a pozrie sa, kto chodil k jej tete do triedy. Lenže keď si otvorila internet zablikla jej správa od Grace na skype.
- hej, počula som, že si u nás v madhouse, nezávidím :-P -
- a som v tvojej izbe :-P - Snažila sa ju Liana trochu podpichnúť, čo sa jej aj podarilo.
- ak tam matku necháš dať ružové poťahy, tak budeš veľmi mŕtva... -
- to je teraz môj najmenší problém... - Dodala trochu skľúčene.
- prečo????

Liana v tom na chvíľu zahezitovala, či jej má napísať čo sa stalo, ale nikomu inému by sa nemohla s týmto zdôveriť, takže usúdila, že jej to stručne opíše.
- teta Agáta, rozprávala som sa s ňou a bolo to až príliš divné... ty o tom vieš, že ma učila v škôlke?
- TY SI BOLA U NEJ?! ČO TI HRABE?!
- nebola som u nej, len pri dverách...
- tej ženskej sa vyhýbaj ako sa len dá, nakecá ti také hovadiny až skončíš medzi bláznami... hocičo ti povedala rýchlo na to zabudni! musím ísť

A už aj bola off. Lianu toto zmiatlo ešte viac a ten večer jej to ani nedalo pokoj. Najprv sa snažila počúvnuť sesternicu, ale potom sa predsa len pozrela na internet.
Začala hľadať na stránkach mesta... Zariadenia, ktoré sa v ňom nachádzajú,... lenže škôlka, ktorá bola na fotke jej tety tam nebola. Potom sa pozrela na históriu mesta ale ani tam nič nebolo...
Až nakoniec našla správu o miestnom požiari, ktorý bol prej v dome za nejakou škôlkou. Keďže túto adresu nevidela na mestských stránkach, dovtípila sa, že asi našla čo hľadala.


°*°


Na ďalší deň sa rozhodla, že sa tam pôjde pozrieť, aby sa ujistila, či sa nemýli. Jediný problém jej robila Wanesa, ktorá sa dožadovala toho, aby s ňou a jej mamou šla aj ona nakupovať, lebo na ňu navlečie niečo, čo bude fakt hnus. Možnosť vyhovoriť sa jej však ani nedala a tak musela s nimi.

Ledva vstúpili do obchodu a Wanesa sa už aj začala dohadovať so svojou mamou, a ako vždy sa obe obrátili na ňu.
"...spýtajme sa Liany, však je toto otras?" Liana pozrela ich smerom na krikľavo žlté celé šaty a uškrnula sa.
"No strich nie je zlý, ale tá farba je otrasná..."
"Vidíš? Hovorila som ti to!"
"Ale takto by si vinikla!"
"Jasne že by som vinikla, priam by som oslepovala svojou žiarou okoloidúce autá!"
"Nekecaj blbosti, veď..."

No Liana ich veľmi ani nepočúvala, už na to bola zvyknutá, ale ako si obzerala šaty pri okne obchodu, na budove cez cestu uvidela názov ulice. Zarazila sa, lebo si spomenula na mapu, ktorú si pozerala aby sa dostala k starej škôlke... bolo to totiž len o ulicu nižšie.
"Hneď som späť, len sa na niečo skočím pozrieť dobre?"
"Počkaj, veď som si ešte ani nič nevyskúšala!"
"Tak si zatiaľ povyberaj čo sa ti páči a ja som hneď späť na hodnotenie," usmiala sa na ňu a vybehla z obchodu ešte predtým, než by znovu stihla začať protestovať.

Rýchlo prebehla ulicou a potom zabočila doľava, bolo to naozaj len kúsok od obchodu. Pred ňou sa zrazu týčila budova, ktorú videla na fotke tety Agáty. Mala zvlášny pocit šťastia, akoby bola o krok bližšie k tomu čo hľadá, ale zároveň sa toho aj desila. Vtedy k nej pribehol malý chlpatý psík a začal okolo nej veselo pobehovať.
Ten chlpáč bol proste na zožratie a nedalo sa ho nepohladiť.
"Prepáčte mi za Steveho slečna, ale aj keď je už starí ako ja, silu má za nás oboch..." ozval sa neďaleko nej milý hlas a vtedy si všimla starého majiteľa psa.
"Dobrý deň, je veľmi zlatý," a poškrabala ho za ušami.
"A čo vy tu robíte na takomto opustenom mieste slečna, ak sa samozrejme smiem opýtať?"

"No, ja som bola zvedavá na túto starú škôlku. Hľadala som o nej nejaké informácie na internete, ale nikde nič nebolo... aj na adresu som narazila len náhodou..."
"Ó ano, zlatá Rozemary, chodili mi sem obe deti a jedno vnúča, kým to tu nezatvorili," pozrel sa s úsmevom na starú opustenú budovu. "Bolo to to naozaj nádherné miesto, ale všetko starne a nehody sa stávajú..."
"Nehody?" zdvihla naňho pohľad Liana, ktorá sa dovtedy hrala so psíkom.
"Ano, veľmi nepekné... a na čo konkrétne ste bola zvedavá?"
"No," zatiahla. Trochu dosť ju prekvapili nehody, čo jej starý pán spomenul, ale zdanlivo o tom nechcel hovoriť. "Chcela som vedieť niečo o deťoch, ktoré sem chodili, keď tu učila moja teta, ale na nete nie sú záznamy..."
"Počítače, ani neviem ako sa zapínajú" a zamial sa, "no ja by som na vašom mieste skúsil mestský úrad, tam by mali mať takéto záznamy."
"To je dobrý nápad, ďakujem."
"Nemáte začo slečna, pekný deň a dúfam, že nájdete čo hľadáte."
"Dovidenia," usmiala sa na deda a znovu pozrela na budovu, keď jej doplo, že sa má vrátiť k Wanese a rýchlo odišla.


°*°


Liana bola v obchode s Wanesou a jej mamou ešte asi dve hodiny, pričom neustále nervózne hľadela na hodinky. Mestský úrad mal zatvárať o šiestej a chcela to vybaviť ešte v ten deň. Okolo piatej sa teda od nich už oddelila a ihneď si to namierila tam.
"Dobrý deň, chcela som sa spýtať, či by bolo možné, aby som sa pozrela na záznamy zo starej škôlky..."
"Myslíte Rosemary?"
"Ano," žena sa na ňu trochu primračila ale Liana sa vynašla, "viete, po pravde mi teta, čo tam pred rokmi učila, vždy spomína tie deti čo mala na starosti... No a ja by som chcela zorganizovať nejaké to stretnutie ako zvykne byť po rokoch. Teta má totiž o dva týždne narodeniny, tak som ju chcela prekvapiť, ak by to šlo."
"No, nie je dôvod prečo by ste tie záznamy nemohli vidieť, takže poďte za mnou," a na to sa postavila odklopiac na boku stola prepážku a pustila Lianu dnu.

Zaviedla ju do miestnosti, pred ktorou sedela. Vyzeralo to ako veľká knižnica, proste archívum.
"Rosemary by mala mať záznamy v zadu, hľadajte podľa roku. Ale upozorňujem vás, že o šiestej zatvárame."
"Rozumiem a ďakujem," prikývla jej na to a žena odišla.
Liana sa vybrala dozadu a začala hľadať. Našla dáta o svojej tete, lenže v nich stálo, že ona nemala nikdy na starosti žiadny ročník. Prezrela všetko, ale nič.


Pred šiestou k nej prišla žena z vrátnice upozorniť ju na čas, ale keď uvidela aký bordel mala Liana na stole úplne sa zhrozila.
"Odporúčam vám to upratať, lebo vás sem už nepustím! A o päť minút zatvárame," povedala jej rázne a Liana jej len začala súhlasne prikyvovať.
"Samozrejme, všetko bude ako bolo," žena odišla a Liana začala odkladať dokumenty. Už bolo skoro všetko na svojom mieste, len jedna kniha nechcela ísť na svoje miesto a ako ju násilým zatlačila začula treskot. Z druhej starny police totiž spadla kniha.

Prevrátila očami a prešla celá vyčerpaná na druhú stranu. Ale ako chcela knihu dať späť, všimla si kožený obal zaseknutý medzi policami. Kôli tomu tam ešte blbla s tými knihami, takže obal ťažko vytiahla a knihu položila na miesto. Chcela tam priložiť aj ten obal, keď na ňom uvidela znak Rozemerynej škôlky. Otvorila ho a našla v ňom fotky, boli to snímky k všetkým ročníkom, ktorých záznamy si poslednú hodinu prezerala...
Začala si ich len tak naoko obzerať, keď sa do jej rúk dostala tá istá fotka, ktorú mala jej teta, lenže táto nebola poškodená a Liana spoznala dievča na kraji lavičky, bola to Grace...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.