(2.časť) Fotografia

22. října 2011 v 18:03 | rainorchid |  7 cursed souls
Po tom ako Erikovia priateľka skoro umrela pred jej očami, bola dosť mimo. Bolo ráno 9 hodín cez výkend a Liana len hľadela na bielu hmlu, ktorá sa vonku ťahala. Ale pred jej očami sa skôr zobrazovala krv, ktorú malo to dievča v ústach... počula ten zvuk ako hrčala, keď sa nevedela nadýchnuť... A čo to, čo cítila ona, keď do nej prvýkrát vrazila?

Naozaj cítila tú bolesť, ktorú cítil Erik, keď sa pokúsil o samovraždu? Prečo jej dávalo zmysel, že Erikov duch bol k svojej priateľke pripútaný a snažil sa ju zabiť? Ako to, že si nemyslela, že zošalela? Hlavou jej výrilo až priveľa otázok, na ktoré niekde v sebe vedela odpoveď... ale pre akýsi dvôvod ju od nej podvedomie držalo ďalej...

"Ahoj zlato, už si hore?" na to sa Liana otočila a vo dverách uvidela svoju mamu. Nezľakla sa jej, len keď ju vytrhla z myšlienok zrazu netušila čo sa deje...
"Čo?"
"Prišla som sa pozrieť, či si už hore... o hodinu odchádzame, si zbalená?" Liana len potriasla hlavou snažiac si spomenúť, a potom jej to došlo. Rodičia jej hovorili, že idú na dva týždne na nejakú konferenciu do zahraničia, a keďže ona bola jedináčik, nechceli ju nechať doma samú. Takže sa jej mama dohodla so svojou najstaršou sestrou, že u nej môže na ten čas ostať v izbe jej dcéry, ktorá už bývala na intráku vysokej školy.
"Oh, jasne... prichystám sa, a potom pôjdem hneď dole..."
"Dobre, ja ti zatiaľ niečo pripravím na raňajky, aby sme to stihli."
"Dobre," usmiala sa na mamu a ona odišla.

Liana sa postavila od písacieho stola a rozhliadla sa po izbe, potom vytiahla kufor zo skrine a začala sa baliť. Mala ísť len na dva týždne k tete, ktorá bývala s manželom na druhom konci mesta, takže kebyže niečo zabudne, vie si pre to skočiť... A tak si zabalila len nanutnejšie veci, prihodiac navrch svôj laptom a šla dole do kuchyne.

"Už si? Máš všetko? Šaty... knihy?"
"Ano mám všetko, nemusíš sa báť, veď už mám sedemnásť. V pohode ste ma mohli ale aj nechať doma samú, nepodpálim to tu..." usmiala sa na mamu, keď si sadla za stôl. Mama pred ňu na to položila krabicu s cereáliami a ona si nasipala do pripraveného taniera.
"Ja viem, už sme sa o tom bavili. Verím ti Liana, ani párty by si nespravila, ani nič podobné... len mne je to také blbé nechať ťa tu úplne samú. A Klára nebýva až tak ďaleko, takže neprotestuj," Liana na to prekrútila očami, ale už mlčala. Dohadovali sa na tomto s rodičmi pred dvoma týždňami dosť a oni vyhrali, dvaja proti jednému... čo už?


°*°


Keď dorazili k Lianinej tete a ona sa rozlúčila s rodičmi, teta sa jej hneď ujala. Bola to veľmi milá žena, len trochu prísna... nečudo, bola najstrašia z troch sestier. Lianu hneď zaviedla do izby jej sesternice Grace.
"Tak, ako vidíš trochu sa to tu zmenilo odvtedy čo si u nás naposledy spala... chcela som to tu trochu, rozjasniť... ale Grace by sa to nepáčilo a nevrátila by sa ani na Vianoce..."
"Jasne, v pohode."
"Takže sa udomácni, a kebyže čokoľvek potrebuješ, som dole s malou," Liana jej na to len prikývla a teta odišla zatvoriac za sebou dvere.
Trochu primračne sa obrzela po izbe... všade plagáty rocových kapiel, niektorí členovia zo skupín často nevyzerali ani živí. Ale Liana nijak nesúdila tento typ rebelového správania jej sesternice... vždy bola taká a teraz mala aj malú sestru... s dosť veľkým vekovým rozdieľom.

Keď sa vybalila hneď si zapla počítač a vyskúšala pripojenie na internet. Pozrela is nejaké aktuality a tak, no potom ju teta už volala dole na obed.
"Spravila som vyprážané kura, dúfam, že ti bude chutiť. Čo máš k tomu radšej, zemiakovú kašu, alebo šalát?"
"Asi tú kašu," odvetila jej, keď si sadla za stôl neďaleko malej Nataše. Teta jej všetko dala na stôl ale vyzerala trochu nervózna, akoby sa chystalo niečo nepríjemné.
"Umm, mohla by som ťa poprosiť o niečo Liana?" pozrela na ňu trochu nesvoja. "Dohliadla by si mi na Natašu, na chvíľu, kým zoberiem Agáte jedlo?"
"Jasne," pozrela na ňu nechápajúc, a potom jej teta odišla hore. Liana sa usmiala na malú copatú blondínku na, pre ňu veľkej, stoličke, a potom začula z hora strašný krik.

Liana sa chcela rýchlo rozbehnúť hore, pozrieť sa čo sa deje, ale Nataša jej chytila ruku, ktorú mala na stole. Nechápala ako sa mohlo tej malej na moment stratiť dectvo z očí, keď sa na ňu vážne zahladela a pokrútila hlavou. Liana bola v šoku, ale otočila sa späť k jedlu. Vtedy znovu začula krik, ale keď sa pozrela na Natašu, ona to brala tak, že si to nemá všímať... a tvárila sa úplne chladne.

Liana si vzopmenula na veci čo jej Grace zvykla rozprávať o tete Agáte, ale netušila, že je to s ňou až také zlé. Teta Agáta bola druhá zo sestier, bývala to prej skvelá žena, duchovne založená... aj sa z nej stala mnížka. Predtým učila deti v škôlke, bola to naozaj skvelá osoba... až kým sa nedostalo napovrch, že s ňou niečo nie je v poriadku.
Najprv to bolo len podozrenie, že naháňa démonov... ale potom z ničoho nič, úplne zošalela. Bola liečená, lenže doktori si s ňou nevedeli rady, robila na psychiatrii až príliš veľký rozruch a vždy ju zavreli na samotku. Ale tete Kláre sa nepáčilo ako s ňou zaobchádzali a rozhodla sa, že jej sestre bude lepšie s ňou. Lekári ju upozornili, že je nebezpečná, ale aj tak ju vzala domov.

Pri ďalšom kriku Liana úplne stuhla, ale teraz už počula aj tresknutie dverami. Keď sa jej teta zjavila dole vyzerala strašne, úplne vystresovaná a pritom sa to snažila skryť.
"Nati, keď si dojedla umy si ruky a môžeš sa ísť hrať..." usmiala sa na ňu akoby bolo všetko v poriadku.
"Pridáš sa?" otočilo sa na Lianu dievčatko s láskou v očiach. Ona na toto už bola zvyknutá, ale Liana z toho bola riadne mimo.
"Jasne, len dojem, dobre? Prídem za tebou..." dievčatko jej len s úsmevom prikývlo a odbehlo. Jej mama začala odkladať veci zo stola a Liana sa už len hrabala v jedle, chuť jej nejako odišla.
"Moja mama nevie, že je v takomto stave, však?" jej teta sa na ňu len opatrne pozrela, ale nakoniec jej odpovedala.
"Nie, Molly o tom nevie, ale nie je to s ňou až také zlé,... keď sa mi jej podarí dať lieky je pokojná..." Liana tušila, že s tým má asi najväčšie problémy, keďže 4 ročné dievčatko bolo zvyknuté na strašidelné výkriky. Na to pribehla Nataša a už gúľala oči na Lianu, takže nemala možnosť sa ďalej tety vypytovať, ale asi to bolo aj lepšie...


°*°


Dni pomaly ubiehali. Liana veľmi dobre vychádzala s Natašou a blbli spolu, keď sa práve neučila. Manžel tety Klári bol na ňu tiež veľmi milý, bral ju skoro ako svoju vlasnú dcéru, takže ani tu neboli problémy.
Len v jeden deň, ku konci týždňa, keď sa Liana vrátila domov skôr ako mala, keďže jej odpadla hodina, bola svedkom toho ako jej teta zbehla do kuchyne s krvavou rukou.
"Si v poriadku?" pribehla k nej hneď Liana, ale ona sa zrazu otočila a začala po nej ziapať.
"Tebe sa zdá, že je všetko v poriadku?! Čo si slepá?!" no v tom jej ustúpili slzy z očí a uvidela Lianu zdesenú tvár. "Prepáč moja, nechcela som..." ospravedlnila sa jej a vybrala z dola, z kuchyňského drezu, krabičku na prvú pomoc. Potom si sadla za stôl a chcela si reznú ranu na dlani ošetriť, ale Liana si k nej okamžite prisadla a urobila to za ňu. Kým jej ošetrovala ruku, bolo ticho... Liana ju nechcela ešte viac rozrušiť.
"Ďakujem a prepáč, nechcela som na teba kričať."
"V poriadku, netráp sa za to... musí to byť ťažké..." ale predtým, než by načala tému, jej teta náhle vstala, akoby to vycítila.
"Mala by som ísť pre Natašu do škôlky, zvládneš to tu sama, kým sa vrátim?"
"Jasne," prikývla jej a začala odkladať krabičku s prvou pomocou.


Keď jej teta odišla, Liana sa vybrala hore do Graceinej izby, ale na vrchole schodov začula hlas tety Agáty. Bol to len blabot, ale zaujalo ju to, a tak sa vybrala na koniec choby k dverám jej izby.
"...je preč, na čas... moje deti, chce ich zabiť... chce mi ich vziať, ale ja to nedopustím, musím byť silná..." a zrazu sa strašne rozosmiala a potom začala plakať. Lianu to desilo a chcela odísť od dverí, ale drevená podla pod jej nohami zavŕzgala a Agáta na to zareagovala.
"Kto je tam? Klára? Nie... odpovedz! Vyzývam ťa! Nie! Nie!" keď jej hlas začal byť úplne zúfalý, Liana stisla oči a odpovedala jej. Vedela, že by to nemala robiť, ale nechcela ju nechať v takomto stave.
"Nie, teta odišla pre Natašu do škôlky, v dome som teraz len ja, Liana..."
"Liana?" začula v jej hlase nádej, čo ju dosť prekvapilo, myslela si, že teta sa na ňu už nepamätá.
"Ano, to som ja," odvetila celá zmetená a na to počula za dverami kroky, no bolo to skôr pribehnutie k dverám.
"Ahoj moja zlatá, ako sa máš? A čo ostatní? Dúfam, že ste všetci v poriadku..."
"Ja sa mám fajn, ale akí ostatní?" nechápavo pokrútila hlavou, akoby jej niečo bránilo pochopiť.
"No z triedy... počkaj," Liane sa to už prestávlo páčiť, jej teta sa po tých liekoch správala ako pojašené malé dieťa ale bez nich bola vraj nebezpečná. Možno toto bol len prechodný stav a bude chcieť aby ju pustila von, alebo... a vtedy pod prahom dverí vystrčila fotku.

Bola to stará dokrčená vyblednutá snímka, na ktorej bola jej teta so siedmimi deťmi. Vyzerala to ako nejaká triedna fotka, v pozadí ktorej bola škôlka, kde predtým učila jej teta. Liana si ju dobre obzrela a najviac ju zaujalo najmenšie dievčatko zo všetkých, ktoré Agáta držala v lone... bola to totiž ona!
"Čo to je?"
"To ste vy, už sa pamätáš?" hovorila jej starostlivo. "Skryla som tú fotku pred tvojou tetou, len toto ma drží pri zmysloch po tom, čo sa stalo... Vy ste moja nádej, čo ma drží pri živote a pomáha mi s ním bojovať, vieš?"
Liana mala pocit, že drží v rukách dôležitú vec, niečo čo má čosi spoločné s udalosťami, ktoré sa stali s Erikovou frajerkou. Lenže jediná osoba, ktorá jej tento pocit mohla vysvetliť bola podľa všetkých psychicky narušená...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.