(5.časť) Musíš zomrieť, aby s ním ona mohla byť šťastná!

25. září 2011 v 23:14 | rainorchid |  STRINGS
Keď ma držal v náručí cítila som sa zvláštne bezpečne... ani som ho ale poriadne nepoznala! No rozbúšil mi srdce až sa mi úplne roztriasli ruky a upadlo zo mňa kus bremena... časť tej beznádeje a bola som sa schopná nadýchnuť.

Jeho pery sa oddialili a ja som sa mu pozrela do očí. Mal v nich bolesť...? Ale jeho tep a pery vykrivané v jemný úsmev odzrkadlovali túžbu. V tom ma pevnejšie objal a ja som bola v rozpakoch. Bolo to akoby sa mi ospravedlňoval za niečo ale vtedy som ešte nevedela za čo. Snažila som sa zahnať ten pocit, ktorý mi naháňal a nechala som sa v domienke, že sa mi to len zdá.


Odprevadil ma k jednej z izieb motelu a rozlúčil sa so mnou tak, že ma pobozkal na ruku. Aj k tomu niečo dodal, ale ja som bola ako v sne. Nevnímala som jeho slová, len som sa automaticky usmiala a vošla som do izby. Zrazu som zatúžila vrátiť sa späť do reality. Do mojej malej internátenej izby a k večne učiacej sa spolubývajúcej...

Ľahla som si do stredu postele a spomínala som na to ako som blbo utekala pre tým všetkým, ako som všetko a všetkých začala nenávidieť, lebo som nedostala čo som chcela. A tu, kde som mala všetko po čom som kedy mohla zatúžiť, som bola oveľa nešťastnejšia ako kedykoľvek pretým. Lebo táto cesta slávy a obdivu bola akoby ste sa zapredali diablovi. Už ste neboli samy sebou ale osobou, ktorou vás ostatní chceli. Na začiatku sa zdá, že chcú vás... ale keď sa potom pozriete späť, tak si uvedomíte ako vami manipulovali...


Ani neviem kedy sa mi podarilo zaspať, ale nadránom ma zobudilo slnko. Na tvári som pocítila slzy a nekompromisne som si ich zotrela. Teraz som musela byť silná a nájsť cestu von z tohoto miesta... chcela som sa vrátiť domov, kým mi nevezmú všetko, čo mňa robí tým kým som.


Za oknom som v tom uvidela motorku a tak som vyšla pozrieť sa na to, kto prišiel. Bol to Rob a keď ma uvidel, tak sa usmial.
"Ahoj, čo tak skoro?"
"Slnko ma prebralo, a ty?"
"Ja som doniesol z mesta jedlo," zdvihol tašky do zvduchu a na to som k nemu podišla.
"Jedlo? Veď tu v predu je i malá reštaurácia nie?"
"Ano, ale sme na kraji Autorovho raja... okrem nás tu nikto nie je."
"Fakt? Ako to?" Na to sa vybral smerom k reštaurácií a ja som sa mu zaradila po boku.
"Predtým bol len tento motel, každý kto je teraz v meste tu žil... Autor ale sľúbil krajšiu budúcnosť a vybudoval to mesto, a hlavne svoje divadlo. Všetci odtiaľto odišli a na toto miesto zabudli... Takže keďže si hore, tak mi môžeš pomôcť urobiť raňajky," dodal už keď sme boli v kuchyni reštaurácie.

Ja som mu na to len prikývla a povyberala som veci z tašiek.
"Som sa toasty," odvetil vážne hľadiac na veci čo nakúpil.
"No z tohoto by iné ani nemohlo byť," pokrútila som hlavou a vzala som syr čo kúpil, že ho pokrájam. Nejak sme sa do toho pustili a kuchyňa začala rozvoniavať. Mala som na to svoj systém ako som ukladala salámu a syr na chleby a mala som to vypočítané, keď som sa zrazu zasekla... nevychádzalo to.
V tom som sa na neho pozrela a nenápadne zovieral ústa.
"Rob?"
"Hmm?" tušila som to! Pokradol mi syr!

"Hej! Ešte to nemáš jesť, nezostane na všetko," udrela som ho utierkou a na to za začal rehotať. Nevedela som čo mu pripadá také smiešne ale podišla som k jeho vajíčkam a vzala som si.
"Hej! To nemôžeš..."
"Pomsta! Smeješ sa mi takže sa ti pekne pomstím..." ale na to pustil kohútik pri umývadle a šplechol na mňa vodu. Uskočila som a zaútočila utierkou, ale som ho nedočiahla. Zvískla som a znou zatútočila, keď na to chytil utierku a pomocou nej si ma pritiahol k sebe.
"Ešte mi budeš kradnúť vajíčka?"
"Budem..." usmiala som sa mu do pier, keď nás v tom vyrušil hlas od dverí.
"Čo je toto za cirkus?" bol to Moris a Rob sa na neho za to dosť zamračil, čo ma potešilo. Ale keď som sa k nemu otočila a uvidela, že nie je sám môj úsmev zmizol. Bola tam s ním totiž aj Ági a tá sa na mňa mračila, akoby sa ma snažila pohľadom zabiť.

"Spravili sme vám raňajky, takže neprotestuj," odvetil mu Rob a ja som sa na Morisa trochu nesvoja s pochabým úsmevom otočila, ale Ágin pohľad som ešte stále cítila na tele. Nejak sme si posadali a neskôr sa k nám pridali aj Terens s Klárou. Dobre sme sa bavili na Morisovych blbých rečiach, okrem Ági, tá sa len mlčky mračila.
Po raňajkách sa Rob chytil, že ide umyť riad a ja som sa mu chystala pomôcť, ale zrazu sa na mňa Ági usmiala a vzala mi utierku.
"Nechaj tak Lea, si robila raňajky tak toto vezmem za teba," a zaradila sa veďla Roba. Ale Moris ho v tom buchol po pleci, že on to za neho vezme, predsa aj on robil raňajky... a vtedy ho priam Ági prebodla pohľadom. Už som vedala o čo jej šlo.


°*°


Rob mi vtedy položil ruku na bok a šli sme preč. Netušila som, že Morisov a Ágin rozhovor mi vezme moju slobodu.

Ági začala trieskať nádobím a neustále sa mračila. Marcus sa ju snažil rozveseliť, ale to ju po čase naštvalo ešte viac.
"Mohol by si s tými grimasami prestať?! Si smiešny..." to mu zmazalo úsmev z tváre.
"Prepáč..."
"Prepáč?! Myslíš, že to stačí?! Kvôli tebe je zase s ním! Prečo tá krava má všetko?! Keby jej nebolo, mohla by som byť šťastná... určite by ma vzal Autor do svojej hry a Rob by sa na mňa už nepozeral ako na úbožiaka!"
"Ty nie si úbožiak... si krásna Ági," povedal jej potichu a ona sa zamračila ešte viac.
"Ale ona je tá perfektná! Pritom Rob patril len mne! Je to môj princ a nie jej!"
"Ági ty si prefektná! Nehovor takto..."
"Mlč! Si naozaj úbohý! Si myslíš, že som si nevšimla ako veľmi ma chceš?! Si povedal, že ma miluješ! A ako?! Pozri, šťastná nie som a to by malo byť to, o čo by si sa mal snažiť!"
Moris mlčal a len s lútosťou na ňu hľadel, no potom sa jej potichu spýtal.
"Keby nebola, bola by si naozaj šťastná?"
"Áno! Čo ma ani nepočúvaš?!" a hodila doňho utierku vybehnúc z kuchyne.


°*°


S Robom sme sa šli prejsť. Len sme ticho kráčali, keď zrazu začalo snežiť... V neuverení som pozrela naokolo... sneh nedopadol na zem, akoby v polceste mizol.
"Čo to? Veď..."
"Toto je Autorov svet, je plný chaosu... hlavne na miestach, kde priamo nepôsobí... Zmena počasia je minimum. Tu na kraji, mimo mesta si musíš dávať pozor, okolie sa môže zmeniť až tak, že nenájdeš cestu späť a uviazneš v jeho myšliekach..."
"Myšlienkach?"

"Stačí nejaký nápad, aj keď ho zavrhne... niekde to ostane a práve tu naberajú tieto jeho nápady podobu. V meste zase to čo sa rozhodne, že chce."
"Chce dokonalosť," ani som si neuvedomila, že som to povedala nahlas, až keď Rob zastal a pozrel lútostivo na mňa.
"A v tebe ju vidí," jeho slová ma akosi zaskočili, akoby vedel, že ma pred ním neubráni.
"Lenže sa míli a ja sa k nemu nevrátim, musí odtiaľto existovať cesta von," v tom pristúpil.
"Jeho svet je ohraničený tým plotom, čo ťa skoro zabil," a chytil mi obviazanú ruku, "jediná cesta odtiaľto je cez neho, ale keď sa vrátiš dokončiť hru, už ťa nepustí..."
"Rob! Rob!" začuli sme z diaľky a otočili sme sa k Terensovi.
"Čo sa stalo?"
"Autor ju hľadá," pohodil rukou na mňa a podal Robovi leták. Bolo na ňom napísané, že prej ma uniesla banda nebezpečných zločincov, ktorý mi chcú ublížiť. Preto Autor žiada pomoc od obyvateľov, nech hocijaké informácie zdelia osobne jemu, odmena je zaistená. A k tomu tam bola moja fotka.
"Ten bastard!" precedil skrz zuby Rob. "Musíme ísť do mesta, chcem vedieť koho každého na nás nasadil, budeme aspoň vedieť ako sa brániť." Na to sa ku mne otočil a pobozkal ma na pery. "Zostaň v moteli a nevychádzaj z izby, pre tvoje vlastné dobro..." ja som mu len nemo prikývla a na to odišiel aj s Terensom.

Ja som sa ihneď na to pobrala späť do motela, kde som sa zamkla v izbe. Počasie sa pomaly menilo a vonku sa spustil riadny lejak, ktorý neprestával. Tie blesky ma priam desili, boli až príliš blízko zeme.
Necelú hodinu som bola v izbe, keď som za okonom zazrela postavu s akýmsi kusom železa v ruke. Bol to Moris a čosi kričal, no nerozumela som mu... Lenže stál v lejaku a všade sa blískalo a hrmelo. Rýchlo som otovrila dvere a skrýkla jeho meno, ale nereagoval, len tam stál.

Vedela som, že som nemala vychádzať, ale bála som sa, že sa mu niečo stane, zjavne bol úplne na mol.
"Moris, čo tu sakra robíš?!" spýtala som sa keď už som bola neďaleko neho.
"Robíš ju nešťastnou a vzala si od nej všetko, po čom túžila!"
"O čom to hovoríš?!"
"Nemala si sem chodiť, ja som ti nechcel ublížiť! Ale... musíš zomrieť, aby s ním ona mohla byť šťastná!" a vtedy sa po mne zahnal tou tyčou čo mal v ruke. Stála som dosť ďaleko takže sa netrafil...
"Moris! Počkaj! O čom to hovoríš?!"
"Prepáč mi to Lea, prepáč!" povedal so slzami v očiach a znovu sa zahnal, no ako som sa pri tom uhla dozadu, pošmykla som sa v blate a padla som na chrbát. Týčil sa nadomnou s trasúcimi sa rukami a červenými očami.

Vedela som, že to nechce spraviť a bála som sa ho, ale smrti som sa bála menej ako Autora. Stratiť seba v živote je totiž horšie ako smrť, lebo pri tom sa musíte tváriť akoby bolo všetko v poriadku.
"Aspoň mi povedz, prečo?"
"Milujem ju a pre to aby mohla byť šťastná urobím všetko..." už som tušila o kom to hovorí.
"A to ti nebude vadiť, že nebude s tebou?"
"Len nech je šťastná..."
"Lenže toto ju nespraví šťastnou aj keď ti to tvrdí... ona nevie aké to je. Podľa teba som prečo ušla? Lebo som chcela väčšiu pozornosť? Nie! Stratiť seba je ako byť mŕtvy a žiť v príbehoch, ktoré nie sú reálne ti vezmú úsudok! Bude utekať vždy len na pódium a bude si myslieť že je šťastná, ale potom, keď sa odhalí, čo si ostatní o nej v skutočnosti myslia, tak ju to zničí! Už bude hľadať len tie chyby na pódiu a zase sa pokúsi zabiť! A tentokrát sa jej to už môže podariť, lebo keď sa zapredá Autorovi, zostane sama... nikto jej v samovražde nezabráni. Ak zabiješ mňa, zabiješ aj ju!"

"Okamžite ho chyťte!" ani som nevedela odkiaľ prišiel ten príkaz, ale keď som sa obzrela uvidela som Autora s policajtami, ktorý mali tváre namaľované ako mími ale nemali oči, len akoby čierne diery na hlave, presne ako to mal i Autor.
"Nie! Moris! Uteč!" skrýkla som na neho, ale už bolo neskoro, chytili ho a nadomnou sa týčil Autor podávajúc mi ruku. Lenže tentokrát som sa od neho odvrátila.
"Mala by si mi poďakovať za záchranu a nie odvracať hlavu," povedal pokojne a dážď pomaly ustupoval.
"On mi nechcel ublížiť!" pozrela som na policajtov čo zvierali Morisa a na chvíľu som v ich tvárach videla pochybnosť v Autorov príkaz.
"Berte ho, je zmetená, má šok... väznili ju..." to policajtom stačilo a už ho viedli preč.

"Vieš dobre, že to tak nie je! A nevrátim sa s tebou!" Na to si ku mne ale čupol a jeho hlas bol len šeptom pri mojom uchu.
"No jeho život je v tvojich rukách. Vlastne v mojich, chcel ťa zabiť a ja ho dám za to popraviť... Ale kebyže sa vrátiš, môžem na to zabudnúť..."
"Dosvečím, že mi nechcel ublížiť," uškrnula som sa na neho, ale on mi úškľabok venoval späť.
"Lenže tu som súdom ja, nezabúdaj, že toto je môj svet..." ja som v tej chvíli zbledla ako stena. Postavil sa a keď mi tentokrát podal ruku na "pomoc" musela som ju priajť. A tak som sa vrátila do sveta reflektoru, ktorý skrýval klamstvá a pokrytectvo... do sveta, z ktorého nebolo úniku...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Beebe Beebe | Web | 1. října 2011 v 14:29 | Reagovat

Máš moc pěkný blog, budu ráda když zanecháš komentář u mě, určo se vrátím :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.