(10.časť) Amulet Smrti

10. srpna 2010 v 22:41 | rainorchid |  DEMON IN ME
Keď som sa prebral zo sna, striaslo ma. Nedostal som totiž odpoveď len na otázku, prečo Darrell nenávidel Sonyu - pred očami sa mi premietol CELÝ jeho život, plný boja a krvi. Nebol to práve príjemný pohľad. Radšej som vstal z postele a podišiel k oknu, zaspať by som znovu nevedel. Snažil som sa rozpamätať na Angelinu tvár, vždy mi jej úsmev dodal silu, no teraz mi srdce len bolestivo zovrelo. Nevedel som kde je, ani čo by som pre ňu mohol spraviť, tá nezmyselná nečinnosť mi nedala pokoj, a tak som sa vybral von na vzduch.

Bola to pokojná, temná noc a len zamyslene som prechádzal dvorom hľadiac do zeme. Moje nohy ma viedli akoby s nejakým určitým cieľom, ale nevnímal som kam. Spozornel som, až keď sa za mnou ozval podozrievavý hlas.
"Nevieš spať mladý?" na to som sa otočil. Predo mnou sa týčil sám KRÁĽ vlkolakov, samozrejme plný autority, sily a pohľadu totálne opovrhnutia voči mne.
"Čo, už si v poriadku?" pozrel mi na hruď, kde už nebolo ani stopy po jeho pazúroch, ktoré mi vryl až do pľúc.
"To je ten prsteň, ktorý si jej spravil?" moje slová ho zarazili, ale myslím, že tak ako ja, aj on videl do mojich spomienok. Pozrel sa na malíček pravej ruky a neodtrhnúc od neho pohľad prehovoril, akoby som tam ani nebol.
"Pripomína mi jej ZRADU každý deň."
"Ale aj to, ako si ju miloval..."
"MILOVAL?!" odsekol podráždene, ale nepoprel to. "To už bolo dávno... sám ju ZABIJEM a teraz už natrvalo!"
"To ti nedovolím," pristúpil som k nemu rázne. "Nedovolím ti dotknúť sa Angeli!" precedil som skrz zuby dusiac v sebe túžbu skočiť mu po krku. Priklonil sa ku mne a v jeho tvári som videl rovnaký výraz.
"Spamätaj sa! Tvoja SESTRA je už Sonynou súčasťou!"
"Ešte nie je," na to napätie medzi nami povolilo a pozrel som sa za Darrella, kde stál šaman. "Sám si videl moc toho dievčaťa Darrell, ešte sa jej Sonya nezmocnila..."
"Veď jej zabila strážneho anjela," odsekol podráždene, keď sa k nemu otočil.
"A napriek tomu sa Sonye EŠTE nepoddala... Skryla sa v jej podvedomí, ale dlho to nevydrží. Sonya vďaka veštici rýchlo zosilnie..."
"A ako jej môžem pomôcť?" prerušil som ho potlačiac hnev.

Šaman sa vtom zvrtol a zmizol v neďalekej drevenej chatrči. Darrell mi venoval rozzúrený pohľad, ale potom ho nasledoval, tak ako aj ja. Táto chatrč sa od ostatných líšila nielen kožami zvierat, ktoré viseli na stenách spolu s rôznymi bylinkami. Dom, alebo by som to skôr nazval - izba s prístreším - nemala podlahu, bola tam len holá zem. V rohu boli nejaké deky, namiesto postele, a v strede miestnosti nad JAMOU v zemi sa vznášal OHEŇ, ktorý hral nádhernými farbami.

Keď som už videl Darrella ako sa chystá šamana na niečo spýtať, ten sa v okamihu otočil a usmial sa naňho. Odkryl tak svoje trhacie zuby a telom mi prešiel mráz. Pozrel som do mŕtvych očí vlka, ktorého kožuch šaman nosil na hlave a pocítil som jeho moc. Vtedy, keď zastavil Darrella na dvore, aby mi neroztrhal krk, vyžarovala z neho praveká múdrosť a pokoj... ale TERAZ mi naháňal strach, bol ako zviera, oveľa horšie než vlkolak.
"Je načase znovu navštíviť mŕtvych priateľu..." Darrell sa netváril dvakrát nadšene, keď to počul.
"Čo odtiaľ zase chceš?"
"Ale, netvár sa tak kyslo, tentokrát s nimi bude jednať chlapec..." a obaja sa pozreli na mňa, potom šaman podišiel k ohňu a ten akoby ZMRZOL, no v jeho očiach som videl ako plameň ďalej horí.
"Musíš od nich doniesť Amulet Smrti. Len s ním dokážeš zajať znovu Sonyu dušu..."
"Ten AMULET mŕtvi nedali MNE, prečo by ho dali tomuto tu?!"
"Lebo on im ponúkne niečo, čo si ty nemal..." a vytiahol z vrecka fľašku s rubínovo-červenou tekutinou. Darrell sa zamračil, no nevedel som prečo.
"Čo to je?" položil som mu otázku a pristúpil som bližšie, rovno vedľa Darrella.
"Po čom túži MŔTVA duša, ktorá v podsvetí večne trpí za svoje hriechy života, ak život znovu dostať nemôže?" položil otázku a zdvihol hlavu k nám.

Plameň pred ním sa znovu roztancoval.
"Mŕtvi v podsvetí znovu a znovu prežívajú všetky hrôzy, ktoré kedy spôsobili iným - cítia ju na vlastnej koži... TOTO im dá svetlo do ich utrpenia... jednu jedinú krásnu spomienku na život, ktorú si sami vyberú. Zmierni to ich bolesť večných múk, lebo si budú vedomí toho, že príde aj táto jedna krásna spomienka."
"Prečo mu ju chceš dať?! MNE si ju odmietol zveriť! Prečo JEMU?!" Darrella šlo priam roztrhať od hnevu.
"Jeho silou nie je hnev a pomsta... ale sám uvidíš prečo ON. Pôjdeš totiž s ním," a vrúcne sa usmial.


°*°


Zaväzovala som si už poslednú šnúrku na korzete, keď som zdvihla hlavu k zrkadlu. Mala som na sebe svoje staré šaty - sadli mi. Zrkadlo ale ukazovalo OBRAZ dievčaťa s mladou anjelskú tvárou, jemnými tenkými perami a bledohnedými očami... vyviedlo ma to na moment z mieri a pocítila som žiaľ. No potom som si len primračene schytila dlhé čierne vlasy a vypla som ich hore.

Keď som vyšla na chodbu, hradom prevládala temnota a nočné rozruchy pomaly ustávali. Lovci sa poberali do svojich komnát a ja som sa pozrela za seba k Luciusovej komnate. Stráže tam ale NEBOLI, vybrala som sa preto potichu dole schodmi.
"Nech sa páči, len si dajte, dobre vám to padne, môj pane..." začula som ženský chichot z miestnosti, ktorej dvere boli pod schodmi. Keď som k nim podišla, v obývacej miestnosti som uvidela ako Luciusa, ktorý mi sedel chrbtom na čiernej koženej stoličke, OBSKAKUJE akási upírka. Mala na sebe čierne šaty vpredu s výstrihom až k pupku a vzadu, až po zadok. Holý chrbát jej zakrývali jedine dlhé kučeravé blond vlasy, ktoré si klipkajúc očami obtáčala okolo prstu.
"Dáte si ešte?" usmiala sa na Luciusa, ale on bol voči nej chladný.
"Nie, môžeš ísť," bol akoby ju ani nevnímal. Nemusela som mu na to vidieť do tváre, aby som vedela, že v myšlienkach je niekde úplne inde.

Upírka si ale jeho pozornosť získala, keď si drzo sadla do jeho lona. Napila sa pomaly krvi z pohára a oblízla si zvodne pery, ktorým krv dodala farbu.
"Môžem vám dať aj viac..."
"Povedal, aby si vypadla," odsekla som, na čo sa na mňa obaja pozreli. Vrela vo mne zlosť ale Lucius sa len usmial. Dievča z neho vstalo a len vykoľajene na mňa hľadela, chcela mi niečo odseknúť, keď sa za ňu postavil Lucius a odhrnul jej vlasy z krku. Slová v nej zamrzli ako i vo mne zlosť.
Vládca sa priklonil k jej krku, pričom jeho oči hľadeli na mňa. Diabolsky sa usmial a vedela som, že ma chce len vytočiť, preto som sa pokúsila o úsmev, no vyšiel z neho kŕčovitý úškrn. Jeho pery sa v tom dotkli snehobieleho krku upírky a telom jej prešla triaška. Začala ma zožierať závisť, a tak som sa naštvane otočila na odchod, ale v tom okamihu sa ocitol za mnou.

Jeho dych pri mojom uchu opantal moje zmysli a zastavila som.
"Snáď nežiarliš?" usmial sa mi do ucha.
"Baví ťa to, čo?" odsekla som už len naoko naštvaná a on pristúpil bližšie.
"Keby som mohol..." povedal šeptom slastne vzdychnúc a ruku priblížil k môjmu boku, ale nedotkol sa ma, pričom som si to tak želala.
"Kto to je?!" dožadovala sa zrazu rázne pozornosti slečinka, ktorú bez slova nechal stáť pri stolíku, kde boli teraz dva poháre s čerstvou krvou.
Otočila som sa k nej a obzrela som si ju... dokonalá sklenná krása, ako všetky... Pozrela som sa do Luciusových temných očí, snažil sa ovládať, myslím, že by ju bol za ten tón už dávno zabil, keby som tam nebola... Asi nevedel, že od toho, že som v inom tele, som to ešte stále JA... a naozaj, som? Sama som si v tom nejako zrazu nebola istá a rozhodla som sa, že si to sama sebe dokážem.

Uškrnula som sa na to dievča a kútikom oka som pozrela na Luciusa.
"Nechaj ju mne, prosím," no bol to skôr oznam ako žiadosť. Prekvapilo ho to a zamyslene prikývol. To mi úplne stačilo. Ak chcem zvíťaziť nad Angelou, musím si ju podrobiť a na to existuje len jediná možnosť. Vystrela som ruku pred seba a sústredila som sa na jej silu. Silu, ktorou ma držala v šachu... Musím si podrobiť jej silu a zvíťazím!
Po pár sekundách mi z ruky vyšľahala energia, ktorá spálila ženu predo mnou na popol. Radosť zavalila moje telo, dosiahla som, čo som chcela - no len som si to myslela. Keď už upírka zhorela, sila z mojej ruky sa NEZASTAVILA. Spanikárila som a od bolesti aj kričala, keď sila z mojej ruky začala vybuchovať a trhala moju ruku.

Nevedela som to zastaviť a jediné, čo som zaregistrovala, bol Lucius... Schmatol mi ruku a pozrel mi do tváre. Bola som celá zmetená... držal ma za ruku, z ktorej neprestávala vyžarovať sila čistej duše! Videla som, ako sa JEHO ruka, ktorou ma držal začala páliť! Na tvári ale neukazoval žiadnu bolesť. Kričala som naňho nech ma pustí, nech to nerobí... Už som videla svaly na jeho ruke, ale on si ma pritiahol na hruď... Srdce mi poskočilo lebo sila neustala. Vtedy som pod svojimi prstami pocítila jeho krv - spálila som mu totiž aj hruď. Zľakla som sa a sila uhasla.
"Lucius," šepla som rýchlo, chcela som mu niečo povedať, ale nevedela som čo.
"To je v poriadku," odvetil potichu, ale videla som ako v sebe dusil bolesť. Zrazu stratil silu z nôh a padol na kolená. Bola som pri ňom, pevne som ho držala, ale nevedela som nič spraviť.

Od dvier sa ozvali zvuky, ale nepozrela som sa tam. So slzami v očiach som pohladila Luciusa po tvári a dusila som v sebe žiaľ. Objavili sa pri nás nejakí upíri a pomohli Luciusovi vstať. Brali ho k veštici, ale ja som sa za ním nedokázala vybrať. Skamenela som, zase sa to stalo a teraz som mu ublížila ešte VIAC! Takto to ďalej nemôže ísť, nemôžem pri ňom ostať, takto nie... Nikdy som netúžila po Smrti viac ako v tej chvíli, ale ujsť som nemohla! Nie preto som prišla až sem! Ťažko, ale predsa som sa pozbierala a vyšla z miestnosti.
Neubránila som sa zvedavým pohľadom ostatných v tanečnej sále ani na chodbách cestou dole k veštici. Celou cestou som šla ako bez citov, ale pred vchodom do jej úkrytu som zastavila, lebo sa mi zatočila hlava. Oprela som sa o studenú kamennú stenu pri vchode a môj pohľad spočinul na mojej ruke dotrhanej Angelinou energiou.

Nedala som na sebe poznať slabosť, keď som vstúpila do miestnosti. Pokúsila som sa pevne pozrieť na vešticu, ktorá zdvihla ku mne hlavu. Kútikom oka som videla ako Quenia ošetrovala Luciusove popáleniny na hrudi a pritom ma pohľadom preklínala.
"Dúfam, že si vymyslela spôsob, ako sa zbaviť toho dievčaťa vo mne."
"Ak chceš jej ducha dostať z tohto tela, budeš potrebovať Amulet Smrti. Ale strážia ho mŕtvi."
"O takom amulete som nepočula," pridala sa do rozhovoru Quenia.
"To preto, lebo tvoja lenivosť ti bráni čo i len priblížiť sa ku kronikám. A to ty si hovoríš UČEŇ?!" odsekla som jej podráždene.

Cítila som sa čoraz slabšia a bola som rada, že ešte vôbec stojím na nohách.
"Ten amulet slúži Smrti. Sú duše, ktoré odmietajú niesť zodpovednosť za život, ktorý žili v hriechu a držia sa silou mocou vo svojom tele. Nemajú dostatok sily udržať sa na žive, ale odmietajú umrieť... TIETO duše Smrť vtiahne do amuletu, aby sa nenarušila rovnováha medzi živými a mŕtvymi. Nestáva sa však často, že ho musí použiť, preto ho strážia mŕtvi."
"A tí ma veľmi v láske nemajú, nedajú mi amulet," skonštatovala som skôr pre seba, ale veštica mi to potvrdila kývnutím hlavy a pokračovala.
"Áno, lebo po tvojej údajnej smrti archanjeli prehľadali podsvetie - mŕtvi za teba trpeli..."
"Tušila som, že ich týrali. Tých svätcov nič nezastaví," v tom mi čosi napadlo, ale zakrútila sa mi hlava a ja som sa chytila studne. Lucius chcel ku mne podísť, ale zastavila som ho.
"NIE! Nepribližuj sa..." predýchala som to a zdvihla som hlavu. "Ja ísť nemôžem, ale viem, koho tam pošlem... No dovtedy mi musíš zablokovať silu."
"Mám ťa spraviť človekom? Ale budeš príliš slabá, ani svoju silu nebudeš mať..." veštici sa nepozdával môj návrh.
"Viem, ale keď takto ostanem, Angelina sila mi zničí toto telo a zabije nás oboch. Ale ak zablokuješ jej energiu, bude bezmocná a riadiť budem JA."
"Ale ani tak ti nedovolí, aby ťa Lucius premenil na upíra."
"To je teraz jedno! Ak mi roztrhá telo, amulet mi bude na nič!" hovorila som ťažko, ale dosť odhodlane a presvedčivo, aby veštica súhlasila.
"Dobre teda," a na to podišla ku mne. Postavila sa vedľa mňa a položila ruku na môj krk. Cítila som, ako zaryla nechty do mojej kože, a potom začala čosi mrmlať. V odraze modrej vody studne som videla biele svetlo a na to zacítila chvíľkovú pálčivú bolesť.
Mojou krvou mi totiž veštica vypálila na krk znamenie, ktoré blokovalo prúdenie energie v mojom tele. Takto mi ostala len sila obyčajného človeka, ale nemala som inú možnosť. Keď zo mňa zložila ruku, podlomili sa mi kolená a ja som skĺzla na zem.

V tej chvíli si ku mne čupla veštica a mávnuc rukou mi zahojila rany. Bolesť pominula, ale nemala som silu ani sa len pohnúť. Vtedy si k nám kľakol Lucius.
"Vezmi ju do jej izby, stratila veľa krvi, musí si odpočinúť," on jej na to len prikývol a zobral ma na ruky. Veľmi som nevnímala okolie, ale napriek tomu som cítila pohľady prekvapeného davu upírov na chodbách.

Keď sme vošli do mojej komnaty, opatrne ma položil na posteľ, ale ostala som sedieť a chytila ho za zápästie. Pozrela som mu do očí a ich hĺbka, a tajomná temnota ma priviedli zase k plnému vedomiu. Srdce sa mi divoko rozbúšilo, keď ma pohladil po tvári. Ja som sa dotkla rukou jeho hrude a moje oči si začali chaoticky obzerať miesto, kde som mu vypálila košeľu. Rana sa mu už takmer celá zahojila, len jeho pokožka bola ešte trochu podráždená.
"Prečo si ma nepustil?" spýtala som sa s jasnou hlavou.
"Mne neublížiš tak ľahko..." usmial sa.
"Lenže som mohla! Skoro som to nevedela zastaviť. Čo si sa úplne zbláznil?!" rozčuľovala som sa, ale on sa len usmieval. "Čo?! Hovorím to vážne!"

V tom sa prestal usmievať, hľadel zarazene do mojich očí, akoby som mu prebodla srdce dýkou. Rýchlo som sa pozrela na svoju ruku na jeho hrudi, ale teraz z nej nevyžarovala žiadna sila. Nevedela som, čo sa stalo a pohľadom som si ho rýchlo prestrašene obzerala.
"Čo je? Si v poriadku?" Zrazu sa mi dotkol tváre a pozrel mi do očí tak, ako kedysi.
"Tvoje oči... si to znovu ty..." nechápala som, o čom to hovorí, ale vyzeral šťastne, a tak som sa len s nechápavým úsmevom pozrela za neho do zrkadla. Neverila som tomu! Pomaly som sa postavila, aby som podišla bližšie k môjmu obrazu v zrkadle... Bola to pravda! Hľadela som na seba SVOJIMI tmavozelenými prenikavými očami... bola som to znovu JA! Telom mi prešla nesmierna radosť, ale zároveň aj otázka - dokedy?

Vybrala som sa rázne k dverám izby, ale tam som sa musela chytiť steny, aby som nepadla.
"Musím ísť dole... do väznice," povedala som Luciusovi, ktorý ku mne podišiel. Pritiahol si ma k sebe a už ma viedol na koniec chodby k ťažkým dreveným dverám. Keď za nimi uvidel úzke točité schody, ocitla som sa v jeho tesnej blízkosti. Bola som rada, že sa ma nesnažil presvedčiť, aby som počkala, kým mi bude lepšie.
Točité schody viedli do veľkej priestrannej miestnosti, kde zo stropu viseli znivočené telá ľudí, bola to akási ZÁSOBÁREŇ KRVI. Takto nemuseli upíri chodiť vždy loviť do dedín. Obete tu držali pri živote a dlhšie používali ako potravu.

My sme sa ale vybrali skrz miestnosť ďalšími schodmi dole k väzniciam. Tie nemuseli strážiť upíri, veštica ich totiž zabezpečila svojimi čarami. Prešli sme pri celách krvilačných oblúd - bolo to tu oveľa viac preplnené, než som sa pamätala. Mali sme namierené dozadu, k predposlednej cele. Na zemi tam v tme sedel archanjel s veľkými polámanými čiernymi krídlami. Pozeral do zeme, ale ak som dobre videla, čas jeho tvár nepoznačil vráskami.
"Mám pre teba úlohu Ren," povedala som mu na rovinu a on k nám zdvihol hlavu.
"Pozrime sa, sám kráľ upírov a...? Tvoj nový objav?" jeho pohľad bol chladný, sily nebies ho totiž opustili, keď som mu dolámala krídla.
"Lepšie sa pozri, snáď sa ešte pamätáš, kto ťa sem dostal."
"Sonya? Veľa som toho musel zmeškať za tých päťdesiat rokov, keď si sa takto zmenila."
"Si veľmi vtipný..." vycerila som naňho zuby. "Ale nehovorme o mne, čo keby som ti navrhla SLOBODU? Samozrejme niečo mi na oplátku budeš musieť dať," to ho zaujalo a postavil sa.
"Chcem od teba, ako od BÝVALÉHO," na to slovo som dala obzvlášť dôraz, lebo bez krídel, to už tak bolo, "archanjela, aby si mi priniesol Amulet Smrti od mŕtvych."
"Prečo ja? Prečo si tam nepošleš svojich potkanov?"
"Ty vieš, ako ten amulet dostať. Ponúkam ti Prísahu Dohody. Ja ti dám slobodu ako ľudskej bytosti, ak mi ty donesieš Amulet Smrti. Ak sa ma ale, čo i len pokúsiš zradiť, pošlem ťa do podsvetia na večné muky," nerozmýšľal nad tým dlho a súhlasil.
"Dobre teda, som ti k službám..."
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 zuzu zuzu | Web | 11. srpna 2010 v 10:21 | Reagovat

idú dvaja naraz po amulet? nepríjemné... som zvedavá, čo to prinesie... ;-) chcela by som vedieť, čo si o tom všetkom myslí Angela uväznená v svojej vlastnej mysli... :-?

2 monika19 monika19 | Web | 11. srpna 2010 v 21:49 | Reagovat

Super kapitola ;-) .....len je mi ich všetkých ľúto. Pretože je jedno, ktorá z nich dvoch Angela/Sonya zostane...vždy bude nejaký muž, ktorý bude trpieť....

3 SIMONA SIMONA | Web | 12. srpna 2010 v 10:36 | Reagovat

páni...obdivuju lidi co umi psat také příběhy O_O

4 Gunslinger Gunslinger | E-mail | Web | 1. listopadu 2011 v 20:18 | Reagovat

AMULET.... smrti :-D vtipný názov.. dúfam že ich tam "dole"  bude čakať veľa bezbožných stvorení  

tá energia čo jej šľahá z ruky to .... čo to je? neviem si to predstaviť v týchto fight-och je popis podľa mňa dôležitý . nechcene si to predstavujem ako v seriálu Dragonball ,a to je pre mňa veľký kult z detstva .

škoda len že Darrell ide s tým chlapcom sám mohol si zobrať aspoň tucet vlkov bola by to väčšia sranda ,ale zasa nechcem kecať do deja....

5 rainorchid rainorchid | E-mail | Web | 1. listopadu 2011 v 21:32 | Reagovat

Gunslinger: to tam nie je predsa napísané, že Darrell ide SÁM s Alecom, uvidíš v ďalšej kapitole...

a tá energia, tú si môžeš predstaviť skôr ako to bolo vo Fantastic Four, keď tá ktorá sa menila na neviditeľnú vedela vytvoriť akési silové pole a prvotne jej sila vychádzala z ruky...
no plus mínus by sedelo toto prirovnanie :D

6 Gunslinger Gunslinger | E-mail | Web | 4. listopadu 2011 v 17:53 | Reagovat

Rainorchid  uznávam napísané to tam nebolo............ ale na druhú stranu to  nebolo vyvrátené

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.