(9.časť) Spomienky osamelého vlka

24. července 2010 v 12:44 | rainorchid |  DEMON IN ME
Bola tuhá zima a ako vždy, aj teraz som v noci lovil. Zem pokrýval sneh. Takto sa mi stopovalo ľahšie, lenže som si musel dávať aj väčší pozor, mohol som sa totiž stať ľahko korisťou aj ja sám. Už som mal celkom dobrý úlovok... tri mŕtve zajace sa mi hompáľali na opasku. Práve som preto chcel skončiť, a vybrať sa domov, keď som zazrel akési zvláštne stopy... Bol som si istý, že to boli vlci, ale niečo prenasledovali...


Najprv som odtlačky nevidel celkom jasne, boli chaotické... No ako som šiel ďalej, už som rozoznal stopy štyroch vlkov a DIEŤAŤA. Ihneď som sa vybral tým smerom a čoskoro som zazrel spoza kríkov, ako vlci obkľúčili tú malú, ktorá len nehybne ležala na zemi. Bola v bezvedomí.
Chceli sa do nej pustiť, ale môj šíp okamžite skolil jedného a ostatní sa otočili ku mne. Ten najväčší z nich sa mi aj hneď zahryzol do ruky, našťastie som mal ale dosť látky na sebe a takmer som jeho zuby ani necítil. Ale akonáhle mi začal trhať rukáv šiat, vytiahol som spoza opasku dýku a vrazil som mu ho do čela.
Keď som sa otočil, ocitol som sa zoči voči jednému vlku,... mali byť dvaja... No, len čo som si to uvedomil, začul som z kríkov vrčanie a vlk mi vyskočil ku krku, ale nedostal sa až k nemu, lebo som sa stihol uhnúť. Boli hladní a jediné, čo mi napadlo bolo odrezať zajace z opasku. Zamával som nimi pred vlkmi, a potom som ich hodil ďalej od seba. Neváhali a okamžite sa za nimi rozbehli. Začali sa o ne biť a pustili sa aj do seba zubami. Ja som na to pomaly podišiel k dievčaťu.


Keď som ju otočil, uvidel som, že ju nedoriadili len vlci, mala aj oveľa horšie rany ako od ich zubov... Pozrel som na vlkov, ešte stále sa bili o zajace, preto som len rýchlo vzal dievča na ruky a nenápadne som sa s ňou vytratil. Vzal som ju do mojej chatrče pri rieke...
Položil som ju na moju posteľ a opatrne som jej ošetril rany. Časť jej chrbta bola čerstvo spálená a mala rany z týrania, ale odkiaľ? No len čo som sa to sám seba spýtal, pod jej kľúčnou kosťou som uvidel vypálený ZNAK. Bol tam zvinutý had v trojuholníku, ktorý obklopoval oheň. Bolo to označenie tábora, ktorý povolil náš nový KRÁĽ. Šlo o tábor smrti, kde sa v noci schádzali upíri a zabíjali ľudí, bola to pre nich zábava... Keď som pozrel na to dievča, ani som si nevedel predstaviť, čím muselo prejsť... bolo neuveriteľné, že sa odtiaľ niekto dostal.
Po ošetrení všetkých jej rán som zakúril a ja som sa zložil do húpacieho kresla pri kozube. Aj som tam zaspal, prebral ma až jej výkrik a rýchlo som k nej pribehol.


Chytil som ju za plecia, aby sa upokojila, ale ešte som to zhoršil. Kričala, triasla ňou zima, bola celá spotená a toľký strach sa jej zračil v očiach, že ja sám som zneistel.
"Upokoj sa, ja ti neublížim..." ale ona vrieskala ďalej a chcela sa vyslobodiť z môjho zovretia,... radšej som ju preto aj pustil. Schúlila sa do klbka a objala si nohy. Začala sa mykať dopredu a dozadu, ale už bola pokojnejšia.
"Neboj sa, neublížim ti," vydýchol som si. Nevedel som, čo s ňou mám teraz akože robiť, nič lepšie mi nenapadlo, ako sa k nej prihovoriť. "Ja som Darrell, ako sa voláš malá?" ale nereagovala, len sa pohybovala dopredu a dozadu pevne zvierajúc svoje kolená. "Dobre, ak sa nechceš rozprávať, tak ja idem spať, ak niečo potrebuješ, budem tam," a ukázal som na húpacie kreslo. Zazrel som ako sa tam kútikom očí pozrela, ale len na moment, no potešilo ma to.
Podišiel som pomaly ku kreslu a hodil som sa doň. Okamžite som zavrel oči a otvoril ústa, akože som aj začal chrápať. Zachechtala sa, aspoň na začiatok...
"Sonya," začul som zrazu, ako to šepla. Na to som otvoril oči a pozrel na ňu. Odvrátila sa, myslím, že sa aj zapýrila.
"Tak spi sladko, nemusíš sa báť, ani sa ťa nedotknem... Sonya," potom som už naozaj zatvoril oči a čoskoro som aj spal.


Ráno som vstal zavčasu, že sa vyberiem pre nejaké jedlo, ale to dievča bolo hore. Hľadelo na mňa svojimi prenikavými tmavozelenými očami a jej pohľad sa mi zarýval pod kožu.
"Spala si vôbec?" spýtal som sa prekvapene a ona začala zamyslene prikyvovať, na čo už hľadela inam. Vytiahol som z vrecka dve kôrky, ktorými som sa zvykol kŕmiť rána, keď mi v noci nevyšiel lov. Takto v zime to nebol nezvyk, zvieratám je tiež zima, veľmi nevyliezajú z brlohov.
Podišiel som k Sonye a podal jej jednu kôrku.
"Tu máš, nechutí to najlepšie, ale zaženie to hlad," potom som si sadol na kraj postele ďalej od nej, aby sa nezľakla a zahryzol som do kôrky. Urobila to isté a zatvárila sa dosť kyslo, pobavilo ma to. Ja som už na tú chuť bol zvyknutý, ale aj takto to chutilo odporne. Prekvapilo ma ale, že to nevypľula a žula ďalej.
"Ako si sa dostala až sem," zaujato po mojich slovách pozrela na mňa, "tábor je ďaleko za lesom, niekde v pustatine..." To som asi ale nemal, začala sa znovu triasť. "Nechcel som, prepáč... ako si to včera hovorila, že sa voláš? Sonya?" pokúsil som sa prejsť na inú tému.
"Čo so mnou bude?" zdvihla ku mne hlavu, až som prestal žuť. Tak toto som naozaj nevedel... späť som ju nemienil poslať, ale čo ja s ňou?
"Žiješ tu sám?" to ma donútilo vspamätať sa a odpovedal som.
"Áno," no nevedel som, kam tým mieri, až keď sa jej oči zablysli. "Nie, na to zabudni," no to som povedal skôr prestrašene ako presvedčivo, či rozzúrene. "Nie! Nebudem sa starať o malé dievčatko, nie o to ma nežiadaj..."
"Malé dievčatko?" zatvárila sa urazene. "Nemáš odo mňa oveľa viac, mám štrnásť," na to mi kôrka zabehla.
"Čo štrnásť? Nevyzeráš viac ako na osem!" gúľal som na ňu oči.
"Koľko máš ty?"
"Šesť-šesťnásť," vykoktal som.
"Sľubujem ti, že ti nebudem na obtiaž, prosím... Ani sa neozvem, keď ma neoslovíš... budem ako tieň,..." chcel som namietať, ale nemal som ju kam poslať. Moja prvá myšlienka bola: JE PO MNE!


Keď už som bol zdeptaný jej prosbami a pohľadmi, dal som jej nejaké svoje staré šaty. Žil som v tejto chatrči už od dvanástich, tak som tam niečo našiel, ale ešte AJ TO na nej viselo! Ten deň som mal na práci vytesávanie jej postele, na kedy sa vyparila... bol som NÁRAMNE natešený!
Dokončené dielo som celý unavený vzal dnu a sadol si do kresla. Začalo mi škvŕkať v bruchu a v duchu som preklínal to dievča. Premohol som sa a vyšiel, že sa vyberiem do lesa na lov. Ale vtedy som ju uvidel s krásnym bielym zajacom v ruke. Prekvapilo ma to, ale nepýtal som sa.




Takto sa to celé začalo. Naozaj sme toho veľa nenahovorili, zväčša som jej vysvetlil nejaké veci okolo chatky, ale dodržala slovo a neozvala sa, kým som ju neoslovil.
Raz som ju vonku uvidel ako máva palicou, myslím, že sa chcela naučiť nejakú tú sebaobranu, a tak som ju aj to začal učiť...




Tie tri roky s ňou ubehli rýchlo. Zvykol som si, že je pri mne. Raz za mesiac som chodieval do mestečka Lisoa, za lesom. Tam som vedel za najlepšiu cenu predať kože zo zvierat, čo mi ostali. Zväčša som za ne kúpil nejaké jedlo, alebo náradie, ale teraz som toho mal trochu viac a pri jednom stánku som uvidel krásne čierne šaty. Boli len také jednoduché, s bielymi vzormi, ale chcel som ich kúpiť Sonye. Mala len šaty po mne, určite by sa potešila.


Keď som sa vrátil k chatrči, práve vonku cvičila bojové techniky, ktoré jej nešli až tak dobre. No ona bola vytrvalá.
"Ahoj," usmial som sa na ňu a položil som vak ku kmeňu, na ktorom sme zvykli sedieť, potom som jej strčil do ruky do starej látky zvinuté šaty.
"Toto je tvoje," len si odo mňa vzala balíček a nechápavo na mňa pozrela, "dúfam, že ti budú dobré, vyskúšaj si ich..."
Ja som si potom sadol na kmeň a čakal, kým sa vráti. Po chvíli som pocítil ako sa jemne dotkla môjho ramena a ja som na ňu pozrel. Sonya bola nádherná a tie šaty jej perfektne sadli. Ani som si nevšimol ako sa za tie roky natiahla, bola odo mňa len o čosi nižšia. Uchvátila ma, ale keď som si uvedomil, ako na ňu hľadím, zakašlal som a potom som sa usmial, aby si moju nervozitu nevšimla.
"Páčia sa ti?"
"Áno, ďakujem," a v tom sa ku mne priklonila a pobozkala ma na tvár. Keby hneď neodbehla, asi by si všimla, že som celý sčervenel. Bol som v rozpakoch... Nie, ona mi je ako sestra... Nemôžem na ňu takto myslieť...


Večer, keď sme boli v chatke zrazu som si uvedomil ako Sonyu pozorujem, keď dávala do krbu drevo. Mala na sebe znovu moje staré handry, ale jej krása mi už neunikla. Sledoval som každú črtu jej tváre... plné jemné pery... krásne tmavozelené prenikavé oči... V tom zbĺkli plamene, v kozube... hrali takými farbami, ako mala vlasy... Zrazu pozrela na mňa a ja som rýchlo odvrátil pohľad. Bol som celý nesvoj. Prestaň na ňu čumieť! Čo si zošalel?!




Postupne som sa prestal kontrolovať. Často som si Sonyu obzeral a vždy, keď som bol pri nej, srdce mi šialene bilo... Už som si život bez nej ani nevedel predstaviť.
Jeden večer som myslel len na ňu a nevedel som zaspať. Bola tak blízko pri mne a len som k nej podišiel... Čupol som si vedľa jej postele a hľadel som na ňu. Sledoval som ako pokojne dýcha, a potom som sa jemne dotkol jej líca... Na to sa strhla zo sna a celá prestrašená na mňa pozrela. Rýchlo sa posadila a bez jediného slova vyskočila z postele a natiahla si nohavice.
"Kam ideš?"
"Preč odtiaľto," odsekla a už bola pri dverách, nevedel som, čo sa stalo. Zľakol som sa, že sa nevráti, že ju stratím... Dobehol som ju vonku a schmatol za zápästie, otočiac si ju k sebe.
"Sonya... ospravedlňujem sa, keď som spravil niečo zlé, ja som nechcel, ja len..."
"Ty si si myslel, že som si to nevšimla?" vyhŕkli jej slzy a pozrela preto do zeme. "Pozeráš na mňa ako tí v tábore..." to ma zaskočilo, chcel som sa brániť, ale znovu začala, "...ďakujem ti za všetko Darrell, ale myslím, že by som mala odísť..."
"Nie, Sonya, nie je to tak..." bál som sa to vysloviť, bál som si to i sebe priznať, ale nemohol som ju nechať odísť, "...MILUJEM ŤA..."
Sonya mi vtom pozrela do očí. Netušil som na čo myslí, ale zrazu ma objala. Vydýchol som si a privinul som si ju k sebe.
"Prestanem sa na teba tak pozerať, len prosím... ostaň..." šepol som jej do ucha a ona potom súhlasila.
"Dobre, tak sa vráťme," na to ma pustila a ja som takmer zakňučal! Chcel som ju držať v náručí, bozkať ju, milovať ju... ale radšej počkám, aby som ju nestratil...




Ako som Sonye sľúbil, prestal som na ňu tak často hľadieť, ale jej tvár som už mal vyrytú do pamäte. No v poslednom čase, som sa nejako utiahol do seba. Sonya si robila starosti, ale ja som pre ňu chystal prekvapenie.
Jeden večer som dosť neskoro prišiel domov a Sonya na mňa dovtedy aj čakala. Keď som sa objavil vo dverách, priskočila ku mne a začala si ma obzerať, či mi nič nie je.
"Darrell, si v poriadku? Bála som sa o teba... Kde si bol?" ja som jej ale s úsmevom chytil ruky a zaviedol som ju k jej posteli, kde si sadla a ja som si pred ňu kľakol. Z vačku som potom vybral vyrezávaný prsteň.
"Toto som robil... vždy sa mi to ale zlomilo a musel som začať od začiatku... najťažšie bolo myslím to srdce, trochu je aj čaptavé, no ešte to môžem opraviť..."
Ale ona nič nepovedala, len sa nežne usmiala. Potom jej pohľad zastal na mojich rukách, chcel som si ich dať za chrbát, ale ona si ich vzala do svojich rúk. Ani som si nevšimol aké som ich mal doráňané... no nenechal som sa ňou preto ľutovať, rýchlo som vzal jej pravú ruku a navliekol som jej ten prsteň.


Pozrel som do jej krásnych tmavozelených očí a usmial som sa na ňu, vtom som pocítil jej pery na svojich. Srdce sa mi rozbúšilo od prekvapenia a zároveň od šťastia. Cítil som jej pery a každá časť môjho tela podľahla vzrušeniu. Keď sa odtiahla, zaboril som svoje prsty do jej hustých vlasov a pritiahol som si ju znovu k sebe.
Opantala všetkými mojimi zmyslami, už som sa nevedel krotiť. Keď postupne zakláňala svoju hlavu, vydvihol som sa a posunul som ju pod seba. Zacítil som, ako sa jej panva o mňa obtrela a moja ruka zašla na jej bok. Pomaly som postupoval vyššie pod jej tričkom a vzdychol od vzrušenia.
Pritisol som si ju bližšie k telu, tak, že moja ruka skĺzla na jej chrbát... a vtedy som zacítil jej rany pod prstami. Prestal som ju bozkávať a pozrel som do jej očí, za ktorými skrývala svoju minulosť. Nebol som toho schopný... Priam som z nej zoskočil a sadol som si na kraj postele. Zaboril som tvár do dlaní a ovládli ma myšlienky. Keď sa jej ruka dotkla môjho ramena, priam panicky som vybehol z chaty.


Zmizol som v húšťave tmavého lesa. Myslel som na Sonyne rany, nevedel som, čo s ňou v tom tábore robili, ale bál som sa... Bál som sa, že keď na ňu takto vyletím, znenávidí ma a bude mať zo mňa strach. Ale teraz som vedel, že moje city k nej zneisteli. Bola pre mňa dôležitá, to hej... ale vo svojej láske som si zrazu nebol istý...
Ani som nevedel ako dlho som šiel, ale náhle ma z mojich myšlienok dostal čudný pocit. Začul som za sebou šum, a vtedy som si uvedomil, že som sa vybral do lesa bez zbraní. Mal som na opasku jedine rydlo, kladivo a dýku. Dostal som sa do PASCE.
V okamihu sa predo mnou objavil jeden muž. Oprel sa o strom a prekrížil si ruky na prsiach.
"Aha, človek v lese... máme šťastie..." Na to sa spoza mňa ozval druhý hlas.
"Tak to rýchlo skoncuj a poďme."
"Ty mi musíš vždy skaziť radosť," zamrmlal muž pri strome a v tom som uvidel, ako sa premenil na vlkolaka. Neprekvapilo ma to, už som to párkrát videl. Často lovili v lese a bol som preto vždy opatrný, ale teraz som sa stal ich korisťou...


Vlkolak sa okamžite ku mne rozbehol a ja som spoza opasku vytiahol dýku. Myslel si, že to bude mať raz dva za sebou, ale ja som si rýchlo čupol a vykopol som ho z rovnováhy. Padol na chrbát, no rýchlo sa pozbieral. Vyceril na mňa zuby a pritom zbesene slintal. Postavil som sa neďaleko neho a hľadel som mu do vlčej tváre.
"No čo, ten človek ťa dostane?" rehotal sa neďaleko nás druhý muž, ale zišlo sa mi to. Tak nazlostil vlkolaka, že ten sa po mne okamžite vrhol. Ja som len s ľahkosťou preto ustúpil a ten vletel hlavou do stromu. Ale neomráčilo ho to, zúril... Vrhol sa po mne a zvalil ma na zem. Len ťažko som ho vedel udržať od môjho krku a sily mi dochádzali, keď sa na vlkolaka niekto hodil a odtiahol ho odo mňa.
"Pokoj Carl! Pokoj!" bol som zmetený, keď som uvidel tvár toho muža, ktorý držal vlkolaka, bol to NAT!


Keď sa vlkolak upokojil, premenil sa na človeka a vytrhol sa mu zo zovretia.
"Prečo si ma zastavil?!"
"Lebo je to môj priateľ," a pozrel na mňa, podávajúc mi ruku. Prijal som ju a pohol mi vstať. Náhle si ma po úprimnom úsmeve vtiahol do náručia a potľapkal po pleci.
"Som rád, že si nažive," usmial sa, keď ma pustil.
"Vďaka tebe," neveril som vlastným očiam, že vidím práve jeho.
"Tak teraz sme si rovný... zachránil si mi Helen a teraz ja tebe krk..."
Áno, spomenul som si na to... Keď som mal dvanásť, našu dedinu napadli vojaci toho UPÍRA, ktorý sa menoval novým KRÁĽOM týchto krajov... Vtedy mi zabili otca a matku, ich som nevedel zachrániť, ale pomohol som môjmu kamarátovi Jurymu a jeho sestre Helen, keď ich napadol jeden z vojakov. Nat sa vtedy zaprisahal a stal sa mojim dlžníkom, lebo som mu zachránil vraj jeho veľkú lásku...
"Áno, sme si rovní..."
"Nat, od potoka sa valí dym!" povedal zrazu jeden z vlkolakov, ale to ja som zareagoval skôr a rozbehol som sa k chatrči. Srdce mi šialene bilo a nohy sa mi nezastavovali. Keď som vybehol z lesa, chatrč bola v plameňoch...


Bežal som k vchodovým dverám... boli vylomené a na schodoch bola krv, akoby ťahali telo... Stopy viedli k potoku, ale ja som vbehol do domu. Chatrč bola prevrátená naruby, boli tam známky boja a stopy po pazúroch... UPÍRI! V tom som čosi pristúpil a pod topánkami som uvidel prsteň, čo som dal Sonye.
Náhle som pocítil ruku na ramene. Bol to Nat, ťahal ma z domu. Keď vonku uvidel čo zvieram v ruke, pochopil...
"Pridaj sa k nám Darrell, pomstíme sa Luciusovi za všetko, čo nám kedy vzal..."




To bol deň, keď som sa pridal k vlkolakom a neskôr som sa stal jedným z nich. Hnala ma pomsta... Lucius mi vzal všetkých, čo som kedy miloval a chcel som ho zabiť vlastnými rukami. Trénoval som vždy tvrdšie a tvrdšie, až som jeden deň porazil kráľa vlkolakov a vodcom som sa stal ja.




Od útoku na moju chatrč už uplynulo pár mesiacov, keď sme konečne zaútočili na Luciusov hrad... Dostali sme sa dnu v prestrojení a zabili sme veľa tých OBLÚD! Ale ja som chcel len jedného, no toho som nenašiel... Zlosť ma šla roztrhať, a tak som pohľadal skrýšu jeho veštici... keď ju zabijem, oslabí ho to a už mi dlho nebude vedieť VZDOROVAŤ.
Dostal som sa dole do jej jaskynnej skrýše, kde bola studňa so žiarivou modrou vodou. Bola tam, stála za studňou, keď som sa tam objavil v ľudskej podobe. Mala na hlave dlhý fialový plášť a tvár som jej nevidel, ale na tom nezáležalo... Premenil som sa a preskočiac cez studňu som ju prirazil k stene. Ale kapucňa jej vtedy skĺzla a ja som pred sebou uvidel Sonyu.


Nebol to trik veštice, bola to naozaj ONA! Cítil som jej ľudský pach... ľudský? Na to som sa premenil späť a odstúpil som. Bol som celý zmetený. Pomaly ku mne pristúpila a položila si ruku na moju tvár... nechal som ju. Privrel som aj z nenazdajky oči...
"Odpusť mi to, Darrell,..." a na to mi vrazila strieborný nôž do tela, blízko srdca. Prebehla mnou pálčivá bolesť. Striebro sa dostalo do mojej krvi a ja som oslabnuto padol pred ňou na kolená. Čupla si ku mne a priklonila sa k môjmu uchu.
"Ja som ťa nikdy nemilovala..." len to šepla, ale mne rozbila srdce na milión kúskou. Na to sa postavila a pokojne odišla.
Zostal som sám... z posledných síl som pozrel na ruku, kde som od tej noci nosil prsteň, ktorý som jej spravil... Prečo? Prečo? Ale tú otázku som už za ňou nevedel skríknuť, sily ma opúšťali... a jediný pocit, ktorý nahradil lásku v mojej duši, bola ZRADA...
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 EXCEPTIONAL GIRL EXCEPTIONAL GIRL | 24. července 2010 v 17:24 | Reagovat

PEKNA CAST, VELMI SA MI PACI TENTO DRUH RETROSPEKTIVY ALE MAM POCIT ZE JE TOHO VELA UZ ZACATE A POMALY BY SA MAL PRIBEH VRATIT TAM KDE ZACAL AJ KED JE DOBRE SA DOZVEDIET VECI KTORE BOLI PREDTYM NETREBA S NIMI PRIVELMI ZDRZIAVAD DEJ LEBO TO POTOM BRZDI TU HLAVNU DEJOVU LINIU....POZOR AJ NA PRAVOPIS A SKLONOVANIE NEVIEM CI OMYLOM ALEBO NAHODOU NIEKTORE SLOVA NIE SU SPRAVNE.. :( AKO SADOL SI NA KMENA. TO SA VSAK DA LAHKO OPRAVIT.. :)OSOBNE BY SOM UVITALA UZ POKRACOVANIE TOHO KDE SONYA JE S LUCIUSOM A CI SA JEJ PODARI CO MA V ZAUJME :)

2 monika19 monika19 | Web | 25. července 2010 v 23:23 | Reagovat

Wow super!!...Sonyu nenávidím stále viac......chudák Darell.... ;-)

3 zuzu zuzu | Web | 9. srpna 2010 v 10:57 | Reagovat

ahoj, akurat som sa dostala k tvojej poviedke... konečne sa v tejto kapitole toho dosť vysvetlilo... celkovo ma to pohltilo, dá sa povedať... :) som zvedavá, ako sa to vyvinie... skvelý námet... ;-)

4 Gunslinger Gunslinger | E-mail | Web | 29. října 2011 v 19:44 | Reagovat

tábor smrti (miesto v skutku na zamyslenie)... to je presne také isté ako koncentračné tábory. ľudí zabíjali, značkovali a máloktorý ušli.táto kapitolka sa náramne podarila to naozaj gratulujem..

EXCEPTIONAL GIRL čo sa týka tvojho pravopisu ty sa tomu asi veľmi nerozumieš hovorí ti niečo Diakritické znamienka a Caps Lock ?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.