(8.časť) Súboj s kráľom vlkolakov

20. července 2010 v 15:11 | rainorchid |  DEMON IN ME
Bežali sme lesom takmer celý deň vo vlkolačích podobách, a len tak mimochodom som si všimol, že poriadne lialo. Stromy boli ale natoľko husté, že som kvapky dažďa pri tej rýchlosti skoro ani necítil. Len som poslušne nasledoval ostatných vlkolakov, ani nevedno kam, ale veril som im. Po tom, ako sa vďaka mne dostali z rúk archanjelov na námestí v tom mestečku, ma totiž prijali medzi seba.


Po chvíli som zaregistroval, že les redne a uvidel som jeho kraj. Keď sme vybehli spomedzi stromov, už nepršalo, ale sa pomaly stmievalo. Uvidel som pred sebou akúsi drevenú pevnosť. Moji spoločníci sa premenili na ľudí a ja som nemo nasledoval ich príklad. Jeden z mužov pristúpil úplne k bráne a zaklopal. Zazrel som ako sa na dverách odtiahli akési malé dvierka a niekto odtiaľ vykukol.
"To sme my Gray, môžeš byť pokojný," na to sa dvierka zatvorili a začul som akýsi rachot. Potom sa brána pomaly otvorila a mi sme vošli. Počul som ako sa dvere za mnou zabuchli a znovu ten rachot so vzdychom, ten Gray totiž zatarasil dvere... myslím, že odniekadiaľ šlohol poriadny pilier na tento účel...


Ani som si nevšimol kedy ku mne pristúpil muž menom Nat. Bol to taký trochu starší silný chlap s briadkou a dlhšími bledohnedými vlasmi. On bol jeden z tých, ktorý boli v mojej klietke, keď som vylomil mreže a práve on trval na tom, aby som sa pridal k nim. Neviem prečo, ale súhlasil som. Ale pre istotu som si vtedy vzal od jedného mŕtveho muža, čo mi ležal pri nohách striebornú dýku a zastrčil som si ju za pás. Mal som pocit, že aj pre mňa smrteľná zbraň, sa môže stať užitočnou.
Keď ku mne podišiel Nat, jednou rukou ma priateľsky udrel po pleci a doširoka sa usmial.
"Pozri sa naokolo chlapče, no nie je to nádhera?" a mávol rukou k osade. Naozaj to tu nevyzeralo zle. Osadu tvorilo viacero drevených domov, zväčša jednoposchodové. Akurát pred nami sa týčil jeden väčší. Mal len dve poschodia ale rovnal by sa nejakému menšiemu penziónu.
"Jajaj, toto bude zlé..." zamrmlal mi zrazu Nat a ešte viac roztiahol ústa do úsmevu, pričom som si myslel, že to už viac nejde. Hrnula sa k nám akási dievčina, no nevyzerala na manželku. Vyzerala mladšie než ja, mala dlhé štíhle nohy a ladnú postavu, aj obočie som asi dvihol od prekvapenia. Bola naozaj pekná, aj napriek tomu, že mala krátke, len pár centimetrové bledohnedé vlasy a na tvári zúrivý výraz.
"Elen! Dcérka moja," zatônil a ešte viac som vyvalil oči. Dcérka? No mladá veru bola, ale že tento tu mal i dcéru? Veď sa správal ako decko... a vtedy mi napadlo, že to robí aj môj otec a poľutoval som sám seba. Elen si môj ksicht asi nevysvetlila najlepšie, lebo po mne hodila vražedný pohľad.
"Čo si to o sebe myslíš otec?! Prečo si vlastne neposlúchol kráľov rozkaz?! Mal si tu ostať!"
"Nie... on povedal, aby sme nekonali samostatné výpravy... a my sme šli celá tlupa!" usmial sa veselo. Elen ale zvraštila obočie, až som sa zľakol, že jej to tak ostane.
"A čo keby vás boli chytili?! Veď na nás archanjeli chystali pascu!"
"Aspoň teraz môžeme potvrdiť, že nás ten chlapík informoval správne,..." a zdvihol prst pred jej nosom, na čo jej hnevlivý výraz upadol, "...veru! Aj nás chytili! Ale tento mladík nás odtiaľ dostal! A na to si musíme vypiť!"


S tým sa otočil ku mne a už ma ťahal preč do toho veľkého domu naproti. Cestou som pozoroval ľudí naokolo, vlastne to boli všetci vlkolaci v ľudských podobách, ale no... Zdali sa mi všetci takí mladí, plní sily a vyžarovalo z nich to živočíšno, mali to priam napísané v pohľade, aj v pohyboch. Najviac som to ale badal na Elen, ktorá nás teraz zúrivo predbehla a vošla do domu pred nami. Nat ma zaviedol do priestrannej jedálne. Boli tam, sa mi zdalo všetci, čo sme ušli archanjelom, aj so mnou a trucujúcou Natovou dcérou to bolo, dokopy osemnásť osôb.
Keď ma tam uvideli, videl som tým chlapom na tvárach akúsi vďaku a uznanie, nemýlil som sa, vyjadrili to zdvihnutím svojich pohárov a ja som si ani neuvedomil kedy, a už sme spolu popíjali akýsi tvrdí alkohol. Rehotali sme sa pri stole ako starý námorníci, čo už dlho spolu dobíjajú vlny neskrotného mora. Hovorili o TOTÁLNYCH banálnostiach. Niekedy o svojich ženách... ako chlapi v krčmách... a inokedy si robili výsmech z upírov, či archanjelov. No vždy triumfoval Nat, neprekvapovalo ma to...


No v náhlom prívale smiechu sa zrazu rozleteli dvere na chodbe a do jedálne vstúpili dvaja muži. Zazrel som ich len spoza Nata. Obaja mali na sebe dlhé hnedé plášte, pričom ten vpredšie mal na hlave klobúk. Vyzerali akoby zmokli, asi znovu vonku začalo pršať.
"Á vitajte!" priam zaspieval Nat a zdvihol ruky v náznaku objatia, pričom mal trochu červený nos a líca. Zdalo sa mi, že tí chlapi sa zasmiali, ale počkať... ten vzadšie sa mi zdal povedomý. Na to si chlap pred ním dal dole klobúk a ja som uvidel DARRELLA.
"Ale ale, čo sa to tu oslavuje?"
"Sloboda, priateľu, sloboda!" kričal Nat. Mojím telom pritom prebehol akoby mráz, ale bola to ZLOSŤ. To bol ten chlap, ktorý ma uhryzol! Zabil som ľudí, lebo zo mňa spravil MONŠTRUM! Matt, znelo mi v ušiach meno toho chlapa, čo so svojím kumpáňom napadli tú ženu a ja som mu prepichol nechtami mozog... Meno toho druhého, ktorého som rozporcoval som ani nepoznal... A tí, ktorých som zranil v boji na námestí?! Som OBLUDA, kvôli nemu!
"Z akej príležitosti?" Darrellov smiech ma prebral z myšlienok.
"Tuto mladý nás zachránil!" a pľasol ma po chrbte až som zhlavačkoval stôl. Darrell sa netváril dvakrát nadšene, keď ma uvidel, keby to bol vedel, zabil by ma už pohľadom. Ani ja som necítil voči nemu inak. "Mal si ho vidieť, boli sme v strieb..."
"Ako sa sem dostal?!" zahrmel zúrivo kráľ vlkolakov a už aj stál za mnou schmatnúc ma za vlasy. Ihneď mi prirazil silno hlavu o stôl a z nosa sa mi začala valiť krv.
"Darrell! Čo to...?" pozrel po ňom Nat, ale Darrell ma chytil pod krkom a otočil mi tvár k nemu.
"To ty si ho sem priviedol?! Čo si sa úplne zbláznil?!" zreval na prestrašeného Nata, ale nezaujímalo ho, čo mu ten začal odušu vysvetľovať. Zdrapol ma pod pazuchom a postavil ma na nohy. Potom ma začal ťahať za vlasy von do noci, kde ma sotil dole schodmi a ja som tvrdo padol do blata.


Zrazu sa vyhrnuli všetci zo svojich domov a so záujmom pozreli na nás. Zdvihol som hlavu a zotrel som krv z tváre, pozrúc na fakle, medzi ktorými stál Darrell. Niečím boli namazané, lebo ich ani teraz lejúci sa dážď nedokázal uhasiť, len sa pohrával s ich plameňmi. Kráľovi vlkolakov, ktorý sa predo mnou týčil ako skutočný vodca svorky, mu ale tie plamene dodávali na hrozivosti. Mnoho z divákov sa skrčilo pri pohľade na neho. Vyzeral neskutočne skúsený a sila s rešpektom z neho len tak sálali... Ale ja som nepociťoval strach, cítil som ako sa mi srdce naplnilo, akoby... tá bolesť a beznádej, ktorú som cítil pri svojej prvej premene nabrali podobu a už pre mňa existovalo len jedno... POMSTA!
"Vieš koho si to priviedol do tábora Nat?" spýtal sa chladne Darrell hladiac na mňa. "Toto je brat tej dievčiny, ktorá slúži ako Sonyna hostiteľka... podľa teba, prečo prišiel?"
"Tento raz sa mýliš Darrell, toho chlapca som ja presvedčil, aby šiel s nami, lebo nám pomohol dostať sa zo zajatia archanjelov..."
"Čo?!" jeho hlas priam zatriasol okolím. "Ty si porušil môj rozkaz?!" na to sa otočil k nemu a ako som si domyslel, oči mal presýtené zlosťou, lebo Nat sa naňho ani len neopovážil pozrieť. "S tebou si to vybavím neskôr..." precedil skrz zuby a zrazu sa objavil pri mne. Ja som už vtedy stál na nohách a hľadel som priamo naňho.
"Poslala ťa Sonya?" no nevyznelo to celkom ako otázka, skôr ako oznam, čím ma chcel dostať do pomykova. Lenže som pocítil akýsi nával sebaistoty a arogantne som sa naňho usmial.
"Nie," na to ma prirazil k zemi a kolenom mi tlačil na hrudník. Srdce sa mi rozbúšilo a divo bilo o čoraz menší priestor, ktorý mu Darrell nechával.
"Neklam!" ziapol mi do tváre.
"Myslela si, že si ma poslal TY! Nedovolila sa mi k nej ani priblížiť, lebo si zo mňa spravil VLKOLAKA!" precedil som skrz zuby a slovo vlkolak som vyslovil ako tú najväčšiu nadávku sveta.


Darrella išlo od hnevu priam roztrhať a zrazu som pocítil na zápästí váhu, pričom čosi cvaklo.
"TY NIKDY NEBUDEŠ JEDNÝM Z NÁS! UMRIEŠ AKO OBYČAJNÝ ČERV!" každé jeho slovo bolo presýtené hnusom, až sa mi to zarývalo pod kožu. Potom sa pokojne postavil a ja som na svojom zápästí uvidel jeden kruh zo STRIEBORNÝCH pút. Cítil som ako mi začal vysávať energiu z tela a tá pálčivá bolesť mi prechádzala aj hlavou. Bolo to horšie ako v klietke, teraz sa ma striebro priamo dotýkalo...
Darrell sa pozrel k svojim vlkolakom, pričom slová adresoval mne.
"Ty si myslíš, že si jedným z nás?! Ty si myslíš,... že to zviera v tebe znamená, že si vlkolak?! Je to oveľa viac..." s tým sa otočil. "Moja chyba, že som ťa premenil, ale ja to napravím..." a zrazu sa jeho ľudská pokožka na tele súmerne strhla a predo mnou stálo už len takmer dvakrát väčšie zviera. Pudovo som sa náhle chcel premeniť, ale srdce ma pichlo, až ma to zložilo na bok a vtedy sa vlkolak po mne rozohnal.


Bežal ku mne a ja som sa rýchlo pretočil na druhú stranu. Vlkolak sa tak vrhol priamo do šmykľavého blata. Rýchlo som sa rukami odrazil od zeme a postavil som sa na nohy. Na ďalší takýto trik by už totiž nenaskočil.
Keď som sa postavil okamžite sa vrhol smerom ku mne a s nejakým zázrakom sa mi podarilo v tú prvú chvíľu odskočiť. Vletel hlavou do blata a na to som si spomenul na to, prečo som tu. Musím zachrániť Angelu a nemôžem umrieť skôr, nie ešte NIE! V tom som skočil na vlkolaka a pokúsil som sa ho rukou pridusiť pod krkom, ale ten sa hodil na chrbát a mňa prirazil k zemi, na čo som ho pustil. Otočil sa a vrazil svoje pazúry do mojej hrudi. Zvreskol som od bolesti, ale zrazu mi ruka skĺzla za chrbát k striebornej dýke, čo som mal za opaskom. Bol som pripravený preraziť Darrellovi srdce a už keď sa vrhol k môjmu krku, ja som ťahal zozadu nôž, ale na niečí hlas sa zastavil.
"Stoj!" Celý nesvoj som sa pozrel smerom odkiaľ prichádzal hlas, kde som uvidel muža, ktorý mal cez hlavu pretiahnutú vlčiu kožušinu. Bol to akýsi starší muž, riadne vychudnutý, aj rebrá som mu videl. Ináč mal na sebe len hnedé nohavice a tú kožušinu, domyslel som si kto to bol... ŠAMAN.
"Ten chlapec ti môže pomôcť poraziť všetkých tvojich nepriateľov, vrátane Sonye... pomôže ti ochrániť svorku, ale len ako ho necháš žiť..." Ani neviem kedy, ale Darrell sa už premenil na človeka a aj on hľadel na muža. Potom ale venoval zamyslený pohľad mne a vstal.
"Sonya ho sem poslala," odvetil drsne, najradšej by ma bol namieste zabil.
"Sám Nataniel ti povedal, že ho priviedol on a ten chlapec tiež hovoril pravdu... si aj jeho kráľ, nevie ti klamať." Darrell sa zamračene pozrel na šamana a ten pokračoval. "Sonya ho naozaj odvrhla, keď sa k nej priblížil... bola by ho aj zabila, ale JEHO sestra jej to nedovolila..."


Darrell pozrel raz na šamana a raz na mňa, no stále sa mračil.
"Ako si sa potom dostal do nášho sveta?"
"Presvedčil som archanjelov, že im môžem byť užitočný, lebo mňa Sonya nezabila..." už som čakal, keby sa po mne znovu rozoženie pri slove archanjeli, ale v tom sa ozval jeden vlkolak, ktorý s nami ušiel z ich zajatia.
"Ale postavil sa Michaelovi, nepáčilo sa mu čo s nami robili... preto ho tiež vrhol do klietky, že patrí k nám, lebo je vraj taktiež len pes a PÁNA mu nezmení."
"Na námestí sa ale chlapec nejako premenil v striebornej klietke na vlkolaka... dostal nás odtiaľ, preto som chcel, aby šiel s nami," pripojil sa na moju ochranu i Nat. Zrazu som ale začul viacerých, ktorý sa za mňa postavili a súhlasne pritakali, že je to naozaj pravda. Nejako si ma obľúbili, ale Darrellov odpor voči mne sa zdalo, že len stúpol, no upokojil sa.
"Prečo si presvedčil archanjelov, že im budeš užitoční... prečo si neostal vo svojom svete?"
Na to som sa pomaly pozbieral zo zeme a postavil sa, pričom som nenápadne zastrčil nôž späť za môj opasok.
"Ja tam už nepatrím a chcem zachrániť Angelu..." vtom som ale zasykol, keď som sa chcel narovnať. Darrell mi prepichol pľúca na viacerých miestach a rany sa mi nezahojili, lebo som ešte stále mal na ruke tie strieborné putá. Keď to Darrell videl, zdvihol hlavu smerom k Natovi.
"Priviedol si ho, tak sa oňho teraz postaraj," na to sa bez ďalšieho záujmu otočil a podišiel k šamanovi. Nat vtedy rýchlo pribehol ku mne, podoprel ma a už aj ma viedol do domu.




Keď Darrell podišiel k šamanovi, Alec ich rozhovor už nepočul.
"Mal si ma nechať ho ZABIŤ! Budú s ním len problémy!" hovoril mu rozhorčene.
"Tvoj hnev voči Sonye ťa núti reagovať bez uváženia... ten chlapec je jediný, kto ti môže pomôcť poraziť tvojich nepriateľov..."
"Nie je jedným z NÁS, je to SLABOCH a nejako sa teší priazni ostatných!"
"Je ti viac podobný ako si myslíš," usmial sa naňho šaman. "Aj ako človek sa ti v súboji vyrovnal..."
"O čom to hovoríš starec?! Mal na mále, mohol som ho roztrhať, keby si ma nechal!"
"Mal za opaskom striebornú dýku a chystal sa ti ju vraziť do srdca," to Darrella primrazilo. "Chlapec má aj odhodlanie a nejako prebral mnoho z tvojich síl... premenil sa v striebornej klietke na vlkolaka a zachránil ostatných... preto ho uznávajú. Je silný nielen ako človek, ale aj ako vlkolak a chce zachrániť svoju sestru. Či to nazveš rodina, alebo svorka... je to našou prioritou... Aj keď si to nechceš priznať, ten chlapec už je jedným z nás... a k tomu sa nad teba nevyvyšoval." Tomu Darrell nerozumel a hodil na šamana zamračený pohľad.
"Nevytiahol spoza chrbta dýku po boji... nikto o tom nevie, že ťa mohol poraziť..."
Darrell sa potom zamyslene otočil smerom k Alecovi, ktorého odvážali dnu.




Keď ma Nat položil na posteľ, v jednej z miestností na druhom poschodí, uľavilo sa mi, ale premkla mnou bolesť. No nebol jediný v izbe, boli tam nejakí chlapi, ktorí sa ma vonku zastali a aj Natova dcéra.
"Prvé, čo si mal urobiť, je dať mu dole z ruky to striebro!" odsekla mu naštvane a sadla si ku mne na posteľ. Zacítil som ako mi vzala ruku do svojich a roztiahla putá, až ich zlomila. Bol by som v šoku, keby nebola vlkolak, ale aj tak to bol pre mňa ešte nezvyk.
"A teraz von! Všetci! A ty mi dones vodu otec," zaujala hlavné slovo a okolostojaci ju poslúchli, nechceli si s ňou začínať. Keď jej Nat o chvíľu doniesol vodu, poslala aj jeho preč.
"Choď aj ty otec, ja sa oňho postarám..."
"Ale mal by som to spraviť ja..."
"Vieš dobre, že mu veľa nepomôžeš, raz dva bude na nohách... tak už choď!"
"Prepáč mi to chlapče, keby som bol vedel, ako Darrell na teba zareaguje, nepresviedčal by som ťa..." zatváril sa ako šteňa, čo rozbilo vázu a tak som sa naňho len usmial.
"To je v poriadku."
"Tak už choď!" prikázala mu Elen a on odišiel zatvoriac za sebou dvere.


Chcel som sa na to rýchlo posadiť a povedať Elen, že sa o mňa nemusí starať, ale ešte som sa stále nezačal liečiť, a tak ma ovládla bolesť.
"Čo to robíš?! Nehýb sa!" a pritlačila ma do perín. Potom vzala handričku z misy s vodou a začala mi čistiť priam rozpálené zápästie. Ani som si neuvedomil, čo mi to striebro na ruke spôsobilo, až keď sa rany dotkla handrou. Jej dotyky boli ale jemné a čoskoro som na bolesť aj zabudol. Zaujala ma. Elen bola naozaj krásna, hlavne keď mlčala.
Keď skončila s mojou rukou, prisadla si bližšie ku mne a mne sa nechtiac rozbúšilo srdce. Znovu namočila handru do vody a priložila ruku na moju hruď. Preglgol som, cítil som sa nesvoj.
"Povedz, tá Angela... je tvoja sestra?" tie jej slová ma prebrali.
"Áno, prečo?" nechápal som jej otázku a potom ma zabolela rana, už sa to začalo hojiť.
"Len tak... No, myslím, že už budeš v poriadku,... tak ťa nechám, odpočiň si," usmiala sa a potom sa pobrala preč, ale predtým ako zmizla za dverami, som k nej pozrel.
"Ďakujem," ona len s úsmevom prikývla a už jej nebolo.


Zostal som sám so svojimi myšlienkami... Telom mi prechádzala bolesť, lebo sa mi rany začali hojiť, ale mňa najviac trápila otázka, prečo Darrell tak veľmi nenávidí Sonyu? Prečo ju chcel zabiť v garáži nemocnice a prečo sa v jeho pohľade, keď ju spomenie objaví viac ako nenávisť? Zdalo sa mi, že mi myšlienky nedovolia v tú noc zaspať, ale... zrazu mi prestali fungovať všetky zmysli a Darrellove spomienky sa mi zocelili v sen... A v tom SNE som našiel odpoveď, ktorú som tak veľmi chcel poznať...
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 EXCEPTIONAL GIRL EXCEPTIONAL GIRL | 20. července 2010 v 18:00 | Reagovat

TROSKU MI BOLO LUTO ZE TATO CAST NEPOKRACOVALA TAM KDE MINULA SKONCILA ALE NAPRIEK TOMU SA Z TOCHTO VYKLULO PEKNE A NAPINAVE POKRACOVANIE... Z JEDNEJ DEJOVEJ LINIE SA STALI DVE KTORE BEZIA PERALELNE A DOZVEDAME SA CO SA DEJE NA OBIDVOCH MIESTACH.. :) SOM ZVEDAVA CO SA MU NAKONCI PRISNILO.. :d

2 monika19 monika19 | Web | 21. července 2010 v 21:19 | Reagovat

Super kapitola.... ;-) Ale takto to ukončit...Ach..SOm zvedavá :-D

3 Gunslinger Gunslinger | E-mail | Web | 17. října 2011 v 18:10 | Reagovat

pre mňa tentoraz trocha nudnejšia kapitola. ale čo sa týka prelínania deja to je na tom vynikajúce . najviac som zvedavý na minulosť Darrella, Luciusa a Sonyi. to bude určite dosť zaujímavé

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.