(7.časť) Prísľub pomsty

18. července 2010 v 23:30 | rainorchid |  DEMON IN ME
Lucius najprv vyzeral, akoby ani nepočul, čo som povedala, preto som sa jeho následnej reakcie zľakla. Chytil ma totiž pod krkom a prirazil ma silno k stene.
"Za tvoje opovážlivé reči ti vyrežem jazyk!! Čo si myslíš, že ma oblafneš?!" Zúril, a to riadne. Slová cedil skrz zuby a jeho mrazivý hlas sa mi zarýval pod kožu, ale neprejavila som známky strachu.
"Tak sa presveč sám," odsekla som mu pridusene ťažko lapajúc po dychu, ale on ma pritlačil k stene ešte viac. Myslel si, že si z neho robím žarty a to ho naštvalo. Moje srdce sa rozbúšilo, ale som sa pokúsila ostať pokojná.
"Nemáš čo stratiť, môj kráľ..." tie posledné dve slová som povedala potichu, aby ma počul len on. Vložila som do nich všetkú úctu a dôveru voči nemu, čo ho akoby vyviedlo z rozhorčenia... na moje predošlé neúctivé správanie akoby na moment zabudol.


Pozrel mi priamo do očí a ja som sa pokúsila nevzdychnúť od vzrušenia. Videla som na ňom, že nad tým dlho nebude rozmýšľať, ale napriek tomu si ma premeriaval pohľadom. Moje telo sa mimovoľne zachvelo, keď sa naklonil k môjmu krku. Bola som plná očakávaní, dobre som sa pamätala na to, ako ma uhryzol prvýkrát... Ale keď už som konečne zacítila jeho zuby na krku, jedna moja ruka vyletela hore a vyšla z nej tá žiarivá energia.
"Nie!" skríkla som, keď som uvidela ako Lucius vletel do protiľahlej steny a tvrdo dopadol na zem. Na dlážke, kde ležal sa zrazu objavila krv a mne vyhŕkli slzy, keď som skĺzla na zem s rukou na ústach.


K Luciusovi pribehli stráže, ale Salem ostal stáť na jednom mieste a hľadel na mňa. Jeho tvár ale neprezrádzala žiadne city, len na mňa upieral zrak. Ovládlo ma zúfalstvo a hnev, a už som sa nevedela ovládať. Začala som trieskať päsťou do steny a kričala som na osobu, ktorú som vtedy najviac nenávidela, ANGELU.
"Zabijem ťa ty svätica! Za toto mi zaplatíš! Zabijem ťa!"


Ani som si neuvedomila pri svojich vzlykoch, že k Luciusovi pribehla ďalšia osoba.
"Lucius! Energia čistej duše... ale ako si sa sem dostala?!" ale ja som ju nepočúvala, len mnou prechádzalo zúfalstvo. Nikdy som sa takto necítila... toto telo bolo mojím PREKLIATÍM!
"Ja som ju sem priviedol, to je Sonya..." Salemove slová ma prebrali a pozrela som na neho mierne vykoľajená. Veril mi, mal to napísané v pohľade, ale prečo?! A hlavne po tom, čo som spravila Luciusovi... No jeho slová mi dodali silu a s úškrnom som sa pozrela na ženu v dlhých, voľných, takmer priehľadných fialových šatách. Biele vlasy jej čiahali po jej driek a sivé oči zvýrazňovala fialová farba na jej viečkach. To bola Quenia, môj večný, vždy porazený sok.
"Rada ťa znovu vidím Quenia... povedz, po mojom odchode sa ti konečne podarilo získať priazeň veštci, alebo jej ešte dodnes lížeš päty? No to je jedno, aj ako obyčajný učeň by si mala byť schopná rozoznať, kto som... alebo to radšej zaprieš, len aby si sa ma znovu zbavila?" toľko opovrhnutia som do svojich slov dala, koľko som v sebe len našla a k tomu som sa na ňu posmešne uškŕňala.


Quenia sa po mojich slovách prestrašene mykla a otočila hlavu k zemi. Potom, akoby nič pozrela na Luciusa a začala vydávať rozkazy strážam.
"Odneste kráľa k veštici a dajte poz..." nedokončila, lebo na ňu Salem skríkol.
"Quenia!" To prekvapilo nielen mňa a stráže, ale aj Lucius naňho pozrel kútikom očí. Vedela som, že sa už jeho telo začalo liečiť a trochu sa mi uľavilo.
"Čo?!" odvetila podráždene a s odorom v pohľade to dokončila, "nebudem popierať, kto si... Sonya..."


Lucius na to zdvihol hlavu. Jeho temné oči videli ako zúfalo sedím opretá o stenu a moja pravdepodobne polámaná ruka mi nevládne leží vedľa tela. Od hanby som sa takmer prepadla. Stráže mu zatiaľ pomohli vstať a potom sa s ním pobrali preč. Quenia ale ostala stáť ako prikovaná. Videla som na nej, že sa snaží premôcť a prísť ku mne aby mi pomohla, to mi nedalo a usmiala som sa.
"Choď," ukázala som jej zdravou rukou, aby šla za Luciusom a ona to s radosťou aj urobila, s neochotným prikývnutím hlavy na znak poslúchnutia rozkazu.


Salem podišiel ku mne a podoprúc ma, mi pomohol vstať. Tak som sa ocitla v jeho náručí a on sa usmial.
"Som rád, že si späť."
"Aj ja," odvetila som mu, a potom ma trochu zmetení, keď si uvedomil, že ma ešte stále zviera v náručí, pustil.


Vybrali sme sa pozdĺž chodby k schodom, ktoré viedli dole do obrovskej tanečnej sály. Bola to nádherná a zároveň strašidelná miestnosť. Tu zvykol Lucius usporadúvať všetky bály vznešenejším z našej krvnej línie. Prešli sme skrz sálu dozadu na priečnu chodbu. Na krvavo červených stenách viseli portréty a stáli tam i prázdne panciere, ako v každom hrade. Tieto veci tu ale zostali ešte po pôvodnom pánovi zámku, Lucius sa ich veľmi neobťažoval odstrániť, pre neho tu boli len izby pre služobníctvo. Keď sme prechádzali okolo týchto komnát, upíri stáli na chodbách a so záujmom na nás hľadeli. Vyzerali zmetení, takže ešte nevedeli, čo sa presne stalo, ale ich kráľa tadeto prevážali raneného a určite ich to zaujalo.
Na konci chodby boli dvere s mrežami, za ktorými boli točité schody vedúce dole do podzemia. Tam sme mali namierené.


Keď sme zišli dlhým radom schodov, dostali sme sa do akejsi jaskynnej miestnosti. Jediným zdrojom svetla tu boli sviečky smerom od schodov, ktorými sme zišli a veľká studňa, ktorej voda žiarila na modro. Okolo nej mala veštica všelijaké odvary a rôzne páchnuce končatiny tvorov, ale tie veci veľmi nebolo vidieť, len som to tu dobre poznala.


Svetlo zo studne osvetlovalo jej okolostojacich. Oproti mne za studňou stála veštica. Mala zvrásnenú popálenú tvár, na ktorej sa vynímali bielka jej prevrátených očí. Vyzerala akoby bola slepá, ale svojím vnútorným okom videla viac ako ktokoľvek iný. Z jej takmer holej hlavy kde tu vystávali šedivé vlasy a na čele mala znak.
Po jej ľavej strane sa priam krčila Quenia, ktorá sa vyhýbala môjmu pohľadu. Ale keď smerom k nám veštica zdvihla tvár, otočil sa i Lucius. Bol v poriadku, mal prekrížené ruky na prsiach a sršala z neho jeho temná sila, ktorá presýtila vzduch. Jeho oči si ma stále premeriavali, ale dlho som sa na neho nepozerala, lebo veštica vyložila ruku pred seba.


Pomaly prešla popri studni a zastala predo mnou.
"Nemaj pochyby Lucius, je to ona," a usmiala sa na mňa spod vrások. Cítila som Luciusov drzí žiadostivý úsmev, už bol jednoznačne v poriadku. "Vidím, že sila tej dievčiny, v ktorej tele si, ti neprišla práve nevhod... zachránila ťa pred Darrellom..."
"Áno, to je pravda, ale jej silu nemám vôbec pod kontrolou," odvetila som jej, kútikom oka pozrúc na Luciusa, ktorý si ma stále očami nehanebne obzeral.
"Ale povedz mi, ako to, že ma Darrell našiel skôr ako archanjeli..." pozrela som na ňu s otázkou, ktorú som si položila už v nemocnici, keď sa pri mne objavil.


Veštica sa v tom vybrala k studni a pomaly prešla zasa na druhú stranu.
"Musel vidieť, že si ušla Smrti... Archanjeli boli naopak presvedčení, že si umrela, tvoje telo..." na to mávla rukou a zo studne sa vynorilo ženské telo, moje telo! Bledá hustá modrá kvapalina sa úplne nasiakla do môjho tela... už neodzrkadlovalo žiadny predošlý život. Bolo zvláštne sa naň takto pozerať... akoby mi nikdy nepatrilo. Keď som pristúpila bližšie, uvidela som, že cez čelo k rukám a pozdĺž bokov až ku špičkám mojich nôh, som mala vytetované akési znaky, bolo to písmo archanjelov...
"Tvoje telo priniesol na hrad Michael, oni ti dali na telo tieto znaky... nimi ťa chceli prekliať a uväzniť naveky v ríši mŕtvych... dali si na tom záležať, ako vidíš... myslím, že nečakali, že im ujdeš a k tomu ich duša toho dievčaťa v tebe určite zmiatla..."
"Áno, vďačím jej za život, ale Darrell už vie, že som v tomto tele, a aj keď mi poskytuje pred ním ochranu... Michaela jej sila nezastaví. Musím dostať späť svoju moc, ináč budem bezbranná..." vtom som mykla v bolesti rukou. Začali sa mi totiž pomaly hojiť polámané kosti.
"Ako vidím, časť tvojej moci ti ostala... to je zaujímavé..." odvetila hľadiac na moju ruku.
"To ale nestačí proti Michelovi... nájdi spôsob ako to dievča zničiť,..." v tom som znovu zasykla od bolesti, "...čo najrýchlešie." Na to veštica prikývla a ja som sa vybrala preč.


Šla som rýchlo a nenápadne hore na chodbu, kde mal izbu Lucius. Vošla som ale do izby na konci chodby, blízko tajných dvier katakomb. Keď som za sebou zatvorila dvere, od bolesti v ruke som zase zmraštila obočie. Všetky malé kostičky sa postupne dostávali na miesta a strašne to bolelo. No potom som prešla pohľadom po izbe.


Bola ako som ju nechala. Veľká skriňa z ebenového dreva stála napravo pri dverách a vedľa nich bolo zrkadlo, ktoré bolo teraz prikryté červenou plachtou. Na druhej strane bola veľká posteľ, o čosi väčšia než manželská... Biele tenké záclony ju len jemne skrývali pred mojimi očami, nejako sa vo mne prebudili spomienky a ja som sa usmiala. Ale nakoniec som len podišla k tmavým závesom pri oknách, ktoré nedovolili svetlu preniknúť do izby a trochu som ich odtiahla. Vykukla som len na okamih... vonku bolo zamračené a schyľovalo sa k poriadnej búrke. Ruka ma znovu zabolela, ale v tom si ju k sebe jemne pritiahol Lucius. Ani som nezaregistrovala, kedy prišiel do izby.


Srdce sa mi rozbúšilo trochu rýchlejšie, nevedela som, či je to od prekvapenia, alebo vzrušenia, že je pri mne. Môj pohľad zastal na jeho očiach a zacítila som slabosť... Bol to blažený pocit,... ledva som dýchala. Keď ale zdvihol ku mne pohľad radšej som sa rýchlo vzpamätala a vytrhla ruku z jeho zovretia, otočiac sa mu chrbtom.
"Nemal by si tu byť, nechcem ti zase ublížiť," povedala som trochu nesvoja, čo si určite všimol, lebo som začula jeho spokojný výdych pri úškrne... Po chvíli som pocítila jeho ruku na mojom boku a náhle si ma otočil k sebe. Srdce mi šlo z hrude vyskočiť a dusila som v sebe slastný výdych z jeho blízkosti. Videla som ako si zahryzol do spodnej pery, keď pozrel na tie moje...
"Prišiel som ti dať namiesto kosti v ruke, snáď ma za pomoc to dievča v tebe neuškavrí," na to mi chytil zápästie a stiahol ma na posteľ... Držal mi ruku a pohľadom mi ju skúmal. Zrazu mi stlačil kosti na malíčku a ja som mu vtom v bolesti položila ruku na plece, snažiac sa neskríknuť.
"Toto má byť odplata, za ten útok?" spýtala som sa s pochabím úsmevom snažiac zakryť svoju bolesť, ale veľmi mi to nešlo. No Lucius sa usmial a napravil mi ďalší prst, na čo som silno stlačila jeho plece. Pri ďalších dvoch som mu ho zovrela stále tuhšie, aby som tak zabránila cestu slzám, ktoré sa mi tisli do očí. Keď prestal, jeho pery sa jemne dotkli mojej ruky a ja som rýchlo uvoľnila zovretie na jeho pleci.


Obtrel sa mi o ruku tvárou a privrel oči... Mojou druhou rukou som mu prešla z jeho pleca na líce a pozrel na mňa. Zrazu som len pocítila ako si ma vtiahol do náručia a ostala som nehybná. Bála som sa, že keď sa pohnem, tak ma pustí a ja sa prebudím z tohto sna... Ale nebol to sen,... cítila som jeho blízkosť... jeho vôňu, trochu korenistú ale sladkú... Tak som túžila byť s ním, ale bála som sa, že mu Angela ublíži a myslím, že si toho bol vedomí aj on.
"Umučím k smrti všetkých, ktorý mali niečo spoločné s tvojou smrťou, neujdú trestu, prisahám," povedal mi to potichu šepnúc do ucha. Jeho hlas opantal moje zmysli a telom mi prešiel mráz, od toho, čo mi sľúbil. Bolo to to najkrajšie, čo mi mohol povedať, lebo to bolo to, po čom som túžila najviac. Mienila som sa pomstiť a nič ma nemohlo zastaviť...
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 EXCEPTIONAL GIRL EXCEPTIONAL GIRL | 19. července 2010 v 10:34 | Reagovat

TATO CAST SA MI ZATIAL PACILA NAJVIAC.. NIC VIAC NETREBA MYSLIM SI DODAT :)

2 monika19 monika19 | Web | 19. července 2010 v 23:36 | Reagovat

No tak sa to poriadne rozbieha :-D Hmm to bude dobry trojuholnik medzi Luciusom, Alecom a Sonyou/Angelou ;-)

3 Gunslinger Gunslinger | E-mail | Web | 3. září 2011 v 17:59 | Reagovat

a už je to tu ! karty sú rozdané a už nie je cesty späť. Príbeh Angeli a na chvíľku stratil (čo je aj dobré)a plne rozvinul dej "v tom svete" prísľub pomsty už bol vyrieknutý takže pomsta bude pomalá krutá a chladná.. , ale počítam stým že bude veľmi náročná a bude mať aj zásadné obede či už hlavné postavy alebo samotný svet.
na tom nezáleží či si Lucius poskladá svoju tlupu krutých ale zásadovo verných  zabijakov alebo celú armádu bude to určite krutá bitka.. alebo sa to celé obráti iba na určitých členov teda postáv z obidvoch svetov a nakoniec s toho bude osobnejšia pomsta ako momentálne predpokladám.

nech je to ako chce dúfam že sa v tých temných lesoch skrývajú desivejšie tvory ako samotný vlkolaci.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.